Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)
19.-22.I.1976
Posádka: Mary, Peťko, Igor H. Paňo
19.1. – pondelok – Vacov deň
Pôvodné zloženie lyžiarsko-turistickej expedície do Vysokých Tatier malo vyzerať trošku ináč – Mary, Heda, Peťko a ja. Vo vlaku ma však čakalo prekvapko – miesto Hedy dorazil Vaco. Teda nie, že by som proti nemu niečo mal, ale predsa len Heda je Heda. Vystúpili sme v Poprade a zbadali nejaký odstavený vlak. Peťko sa spýtal rušňovodiča, ktorým smerom ide, ten mávol rukou dopredu, Peťko vyhlásil, že to je výborné, to sa nám hodí a vyzval nás nastúpiť. A ozaj to bolo výborné, lebo sme vystúpili tam, kde sme mali, vo Veľkej Lomnici, kde sme mali zjednané ubytovanie v súkromí. V jednom dome nikto nebol doma, v druhom boli, tak sme tam vliezli, ubytovali sa, prezliekli do športového a ja som si konečne nabil pätky na lyže. Ani nie o trištvrte hodinu sme vyrazili späť na stanicu a vyviezli sa do T. Lomnice a odtiaľ lanovkou na Hrebienok. Vaco celou cestou kontroloval správnosť postupu kompasom. Obedovali sme v T. Lomnici na stanici, dali si všetci fazuľovú polievku s párkom, čo Vaca nesmierne potešilo a podnietilo k záveru, že také podniky sa mu najviac páčia. Na Hrebienku sme namazali lyže a spustili sa ku chate Kamzík. Chodník cez les bol nádherný. Toľko snehu pohromade! Proste niečo švetové! Cestička nebola veľmi prešliapaná, tak sme pasovali Vaca, ktorý vlastnil robustné lyže zn. Junior extra, za nášho interného ratraka, a my sme potom mašírovali za ním. Vaco sa s úspechom sa zhostil novej funkcie a navyše úspešne súperil s Mary v počte pádov za jednu minútu. Hlavne v zatáčkach brzdil kufrom. Peťkovi som tak namazal lyže, že dole kopcom musel bežať, aby sme doňho nevrazili. Posledný zjazd do T. Lomnice bol vynikajúci. V samoobsluhe sme dopĺňali kalórie a Vaco sa znovu naládoval fazuľovkou. Stihli sme aj veľký nákup aj vlak. Vaco sa v ňom dostal do sporu s miestnym alkoholikom, ktorý sa predstavil ako bývalým partizánov, pôsobil však ako predstaviteľ miestnej mafie, toho času ožratý. Okrem iných vyjadrením na našu adresu povedal o Vacovi, že je gangster, čo nakoniec Vacovi zalichotilo. Doma nás čakala lahoda – teplá sprcha a večera. Vacovi sme dovolili, aby sa najedol do sýtosti. Keďže sme zle odhadli jeho apetít, Mary ho musela krotiť, lebo zásoby nás navidomoči mizli. Načali sme fľašu červeného vína zn. Mavrud a tá nám vystačila, lebo Vaco nepil, vraj sa z neho stáva nový človek. My sme si dali a priebežne sme vypisovali pohľadnice, aj keď nám texty akosi nešli. Mary sa rozjarila a domáci pán nás prišiel upozorniť, aby sme boli tichšie. Radšej sme zaspali.
20.I. – utorok – Peťkov deň
Zobudili sme sa na naše pomery veľmi skoro – o štvrť na sedem, tak sme radšej ležali do pol siedmej. Potom nás Peťko začal naháňať, lebo o 7.43 nám šiel vlak. Naraňajkovali sme sa a pobalili. Dnešným naším cieľom bola Brnčalova chata. Vlak do T. Lomnice nešiel, tak Peťko skočil za náčelníkom stanice, opýtať sa prečo. Neviem, či to spôsobila jeho urgencia, ale vlak v tom momente dorazil. Podobná situácia sa opakovala v T. Lomnici, keďže pre zmenu autobus dlho neprichádzal. Peťko sa už obzeral po nástupišti, kde by zdrapil náčelníka, ale nebolo treba. Vystúpili sme na zastávke Biely potok. Peťko s podporou Mary vyhlásil, že až na Brnčalku ide riadny stupák a budem mať čo robiť, a aby sme sa tam dostali bez lyží. Uverili sme mu. Včera výdatne nasnežilo, chodník bol zasypaný, ale tesne pred nami šiel po chodníku horskáč na snežnom skútri a ako na objednávku nám vyrobil príma cestičku. Počasie bolo nádherné, Slnko svietilo, modrá obloha, ani vetvička sa nepohla. Trochu sme sa zapotili, no na extra stupák to nevyzeralo. Na lavičke pod Šalviovým prameňom sme oddychovali, keď okolo nás smerom hore prebehol nejaký mládenec na lyžiach. Vaco sa nasrdil, vynadal Peťkovi (po Vacovsky) a dal si lyže. My ostatní ešte nie. Po krátkom čase sme došli na miesto, kde aj napriek ratráku sme sa zabárali po kolená. Naštval som sa aj ja a prinútil zbytok výpravy, aby si nainštaloval lyže. Na Brnčalku som dorazil s Vacom asi o pol hodinu skôr, ako Peťko s Mary. Objednali sme si čaj, chcel som Vacovi urobiť radosť a objednať si nejakú polievku. Nemali žiadnu, chata bola prázdna. Peťko na to reagoval svojsky. Pýtal sa, kde je náčelník Horskej služby. Po občerstvení z vlastných zásob som namastil lyže a mazali sme dole. Sneh bol vlhký, šmýkalo nám tak akurát. Na lyžiach sme zišli až do T. Lomnice. Dali sme mlieko, Mary kávu, zase trochu nakúpili a vlakom odcestovali do V. Lomnice. Na večeru nám Mary urobila okrem iného puding. Zmiešala vanilkový s kakaovým a vyzeralo to ako bľuvanec, hoci chuťovo to nebolo zlé, potešila nás najmä príloha – broskyňový kompót. Hrali sme ešte karty (whist), a pred oficiálnou večierkou som si dovolil upozorniť Peťka, aby zo sna toľko nerozprával a Mary, aby sa nehádzala na posteli. Po tomto výchovnom zásahu noc prebehla pokojne.
21.I. streda – Maryin deň
Vstali sme dosť neskoro. Mary sa rozhodla, že pôjde do Popradu, pozrieť akúsi nábytkovú stenu. S Peťkom sme uvarili až dve polievky a trochu sa najedli. Mary potom vyrazila dopredu kúpiť lístky a my ostatní sme klusali za ňou s lyžami na pleciach. Stihli sme to akurát. Vyviezli sme sa do St. Smokovca, odtiaľ vyšliapali na Hrebienok a spúšťali sa popri Bilíkovej chate dole po cestičke, ktorou sme šli v pondelok. Bola už fajn prešliapaná, takže šmýkalo výborne, ani sme nemazali. Na obed sme sa zastavili v staničnej reštaurácii a potom sme zašli do budovy Správy TANAP-u, kde som sa u Peťkovho známeho I. Bohuša informoval, či náhodou nemajú pre mňa nejakú prácu. Nič sa nerysovalo, tak sme znovu liezli na Hrebienok a spustili sa dole. Proste fantázia! Peťko s Vacom po skúsenostiach z predchádzajúcich dní tým boli zaskočení a radšej intenzívne brzdili, hlavne v ostrých zatáčkach, čím sa trasa stopy stala širokou a pooranou. Doteraz ešte tatranské smreky nezažili toľko lásky, ako dnes po Peťkových a Vacových objatiach. Sem-tam som aj ja priložil ruky k dielu. Ale prikvačila nás smola. Teda Peťka. Na najprudšom zjazde medzi stromami sa mu skrížili lyže, vleteli pod sneh a tam ho opustila špička pravej lyže. Šiel som posledný, a keď som sa vyrútil zo zatáčky, Peťko sa vyvaľoval v snehu na jednej strane, Vaco, ktorý ho chcel obísť, ležal na druhej strane, takže ani ja som nemal inú možnosť ako vtrepať sa do záveja. S Vacom sme potom pomaly šli dopredu, Peťko sa za nami brodil peši. Len-len sme došli na stanicu a chytili spoj. Podľa známej prenikavej vône sme zistili, že Mary je už doma. V Peťkovom batohu som náhodou objavil dve cigarety, ako ich Mary volá – žvára a neopatrne som jej to prezradil. To som veru nemal robiť. Nechcel som jej ich dať, lebo ešte v pondelok sme odhlasovali, že fajčiť nebude. Teraz ju to hrozne rozfofrilo. Vystrájala ako fúria, skákala po posteli, až som čakal, kedy sa urve pružina niekde jej vrazí. Proste vyzerala a zazerala ako harpyja. Spolu s Vacom sme z nej mali veľkú srandu a uťahovali sme si z nej. A ona na našu radosť ďalej skučala, fučala a chrčala ako naplno rozbehnutý nosorožec. Keď jej došla para, stiahla sa a vyhlásila, že už bude ticho. O pás minút sme si vymieňali ohnivé diskusné príspevky znovu. Dorazil aj neborák Peťko. Nejedli sme, lebo v pláne boli palacinky v Agroklube. Už nemali. Tak sme naleteli na slovnú reklamu čašníčky a objednali si šišky. Boli to veru pravé šišky. Staré, drevené a začínali pilinovatieť. Znechutene sme zaplatili a odišli, ani hádať sa nám nechcelo. Mary som zase dostal, lebo doma som jej povedal, že v Agroklube jej dám nájdené žvára, ale ozaj nechtiac som ich zabudol. Pred spaním sme si dali partičku whistu, ale museli sme dlho presviedčať Mary, aby si zahrala s nami a netrhala partiu. My chlapi sme sa tajne dohodli, že jej dáme vyhrať, ale Vaco sa urval a vyhral o jediný bod. Zahrali sme odvetu a tam sa pre zmenu vyfarbil Peťko, ktorý mal s Mary rovnaký počet bodov. Nakoniec po rozsiahlych a zložitých počtárskych úkonoch, za použitia bulharskej konštanty, sme Mary vyhlásili za víťazku celého turnaja. A ja, držiac sa dohovoru, som skončil beznádejne posledný. Čiastočne sme sa už pobalili a zaľahli.
22.I. štvrtok – Paňov deň
Posledný deň nezačal akurát najlepšie. Zmeškali sme prvý vlak, tak sme presedlali na autobus. Bol už plný, ale vtrepali sme sa dnu. Šofér nadával – na nás, na cestu, na počasie – boli záveje a vytvárali sa zápchy. V Poprade sme batohy nechali aj s Peťkom na stanici a nasadli na električku. Peťko ich mal uložiť v úschovni a potom si chcel dať v T. Lomnici zlepiť lyžu. Stretnúť sme sa mali na obede v St. Smokovci, kam sme my lyžiari mali doraziť zo Sliezskeho domu. Podarilo sa nám vystúpiť v T. Polianke. Fúkal ostrý vietor, snežilo, viditeľnosť bola neviditeľná. Mary nás vyviedla zo stanice na cestu, kde sme našli prvú značku. Vaco hneď vyhlásil, že Mary je švetová navigátorka, že s ňou by sa asi nestratil. Ja som s k tomu nevyjadril, majúc na pamäti pamätnú Maryinu púť v Slovenskom raji. I bolo tak, že prvá značka bola zároveň poslednou. Vaco prevzal iniciatívu a rozhodol sa, že nás povedie. Tak som sa mu, hundrajúc popod fúzy zveril do opatery. Mary si zatiaľ v blahej nevedomosti veselo štebotala. Klusali sme okolo ozdravovní, pomedzi ne a čím ďalej, tým viac ma to štvalo. Vaco podnikol ešte jeden chabý pokus o nájdenie správneho smeru, ale zase zlyhal. Mal som taký dojem, že aj mieril dobre, ale snehu tam bolo vyše pása, stopa žiadna, okolo sa čerti ženili. Rezolútne som otočil družstvo a nasmeroval na stanicu. Tú sa nám podarilo nájsť. Pri prebaľovaní obaja uznali, že na Sliezsky dom ísť by bolo nezmyslom (na druhý deň som sa dozvedel, že Sliezsky dom bol už vyše týždňa neprístupný!). Znovu sme si pripli lyže a vydali sa po ceste do St. Smokovca. Bolo to šeredné. Stále fúkal ostrý nárazový vietor, mali sme problémy s rovnováhou a ohrozovali nás autá. V St. Smokovci nás Mary presvedčila, že do T. Lomnice je to len na skok. Padal ťažký mokrý sneh, lepil sa mi na lyže a nadával som si, že som sa zase dal ukecať. Asi kilometer za Smokovcom som sa už napajedil. Mary si hopkala vpredu, vzadu sa Vaco statočne boril s technickými problémami, odtrhávali sa mu remienky na lyžiach, ktoré mu potom mizli v snehu (aj remienky aj lyže). Vrátil som ho späť, s vypätím všetkých síl dobehol Mary, a tá sama vraj zbadala, že to nie je lahodná prechádzka a ochotne sa so mnou vrátila. Na našu radosť sme v bare stretli smutného Peťka, lyžu opravenú nemal. Rozhodli sme sa to osláviť v bistre dôstojným záverečným, ako povedal Vaco – kráľovským obedom – fazuľkovou polievkou s párkom, rybacím filé so šalátom a palacinkami s francúzskou polevou. Do Popradu sme sa akoby len zgúľali. Vlak meškal hodinu. Skončil sa parádny zimný tramp a ja už po neviem koľkýkrát opakujem – so ženami je to strašné!
Paňo