12. 07. 2009 – nedeľa
V piatok večer sme sa s ním rozlúčili a asi o trištvrte hodiny skonal. Môj svokor, ale všetci sme ho volali starký, starý otec alebo Ježidedko. Pretrápil sa, chvíľu aj bojoval, ale na zákerného podrazáka nemal. V sobotu s Jurkom odchádzame do SNV na trhy, doma vraj nie sme potrební. Štyri hodiny blúdenia medzi stánkami mi dáva zabrať. Mal som pôvodne v pláne vybehnúť do Tatier na motýle, nová situácia tomu dáva nový, netušený, hoci čakaný rozmer. A tak vymýšľam sólo akciu – Pocta starému otcovi. Prstami prehrabávam mapu, neviem si vybrať, malo by to byť niečo nové, alebo ťažké, skrátka výnimočné v mojich reláciách. Voľba padá na Jahňací štít. Až sa hanbím, že som na ňom nebol. Ráno vstávam o pol šiestej, raňajkujem a darí sa mi kávu miesto cukru osoliť. Dobrá predzvesť. Do batoha kladiem len jogurtovú müsli tyčinku a dva litre vody – telo pretýram aj takto. Vlak je v pohode, autobus na Biele vody preplnený, ale väčšinou starší turisti idú ďalej. Na lesnej ceste je chladno, vzduch intenzívne cítiť živicou. Smerovník v ústi doliny ma vystrašil – Chata pri Zelenom plese tri hodiny, Jahňací – päť hodín. Mám na sebe vetrovku, ale stúpanie po Šalviový prameň ma núti vyzliecť ju. Cesta lesom je monotónna, v mysli sa vraciam k starému otcovi a spomínam, ako na otca, ako na starého otca, svokra, novinára, učiteľa. Tempo mám primerané, nad hranicou lesa už začína páliť Slnko, na chate som o hodinu skôr. Mám neprijatý hovor od Maťa, tak sa ozývam, má zlomený hlas, riadne ho to vzalo. Nechcem načínať zásoby vody, tak si v reštaurácii dávam trojdecový bylinkový čaj za euro a hneď na to vyrážam, mierne ma rozladí nový údaj, že na štít to trvá dve aj pol hodiny. Mali by si v tom urobiť poriadok. Prvé stúpanie dáva zabrať, predbieham mladú dvojicu, ktorá opreteky narába s paličkami. V Červenej dolinke je niekoľko dlhých snehových polí, prechod musí byť opatrný. Postupne predbieham ďalších turistov. Stále neviem, ktorý z vrcholov predo mnou je ten pravý. Odrazu sa dostávam pod skalnatý výšvih opatrený reťazami a na nich sa mocuje skupina starších Poliakov. Na reťazí visí jedna, druhá jej radí a tú neborku plesne raz o jednu skalu, raz o druhú skalu, metá sa na reťazi ako obrovský tučný kapor. Nebaví ma čakať kým sa všetci vytrepú, tak popri reťaziach sa po skalách paralelne s nimi šplhám hore bez istenia reťazou. Napriek očividnému zaujatiu postupom ma stihnú upozorniť – naj pan dava bardzo veliky pozor, žeby nespadnul. V Kolovom sedle mi hodinky signalizujú prejdenú hodinu. Chytá ma mierna kríza a pomyslenie, že ešte skoro hodinu aj pol sa tu mám moriť, mi na sile nepridáva. Nasledujú partie prudko hore a prudko dole, skalnatý a sutinový terén, miestami dvojkovej obtiažnosti, treba sa chytať rukami, opakujem si poučku o troch pevných bodoch. Napriek tomu, že mi okuliare vykrývajú len malý výsek zorného poľa registrujem periférne nad chodníkom pohyb. Asi 60 metrov nado mnou kamzica s mladým. A pri nej druhá, bez známok viditeľnej plachosti. Rýchlo mením bežný objektív za teleobjektív a fotím. Potom sa pomaly vydávam ďalej po chodníku a čuduj sa svete, jedna kamzica aj s mladým kozliatkom, bezstarostne poskakujúcim sa mi vyberá oproti. Nádherný pohľad, cvakám ako najatý, verím, že snímky s bočným osvetlením vyjdú dobre. Po chvíli odbehnú a stúpam ďalej. Neprejde ani desať minút a odrazu niet kam ísť. Teda aj by bolo, ale len dole. Jahňací štít s nadmorskou výškou 2204 metrov – celkom slušné. Som na vrchole znovu o hodinu rýchlejšie. Vládne tu klasická vrcholová nálada. Smiech, fučanie, obdivné výkriky, cvakanie spúští, organizovanie spoločných fotiek, vzájomné ponúkanie občerstvenia, pitia, sladkosti, farebná riava. Zaliezam bokom nad zráz a dávam si skvelý nedeľný obed – müsli tyčinku a pol litra vody. Identifikujem si okolité štíty – Kozí štít, Kežmarský, Jastrabia veža, Kolová a Ľadový štít, dlhokánska Bielovodská dolina, celý hrebeň Belaniek, Kopské sedlo. Nabažený výhľadov pociťujem chladivý vietor, ktorý mi zalieza pod prepotené tričko. Ešte jeden kruhový pohľad, počasie drží parádne, Slnko, teplo, aj vietor, fotogenické mraky, ešte jedna spomienka a poďho dolu. Je to úplne iný pocit. Zbieham rýchlo do Kolového sedla, až nestíham zabrzdiť a po hodnej chvíli márne hľadám značku. Zabudol som odbočiť a vydal sa po horolezeckom chodníku. Otočka pri ďalšom kamzíkovi, ktorý sa tu znenazdajky objavuje, začínam cítiť stehná a vraciam sa na chodník, tesne pred starším Čechom, ktorý istí malého, asi štvorročného chlapca na lane. Aj sa usmejem, lebo drobec miestami ide po štyroch a vyzerá to tak, akoby dedo venčil farebného čokla s obrovskou šiltovkou. Dole reťazami prehučím a schádzam do Červenej dolinky. A zase mi periférne videnie hlási pohyb. Spočiatku sa mi zdá, že na snehovom poli sa šmýkajú turisti, ale po zaostrení registrujem trojicu kamzíkov, ktorá vystrája na snehu. Skáču, váľajú sa, naháňajú. Spomedzi skál vychádzajú ďalšie, je ich deväť. Sú dosť ďaleko, tak fotenie neprichádza do úvahy. Len čo sa pohnem, pohnú sa aj ony. A prekvapenie pokračuje. Smerujú ku mne, doslova bežia hore svahom. Pripravujem zrkadlovku do pohotovostnej polohy. Prvý z kamzíkov je vari na päť metrov odo mňa, a pomaly, akoby mimochodom, oždibkávajúc trávu prichádza ku mne, tak na meter aj pol. Ponúkam mu ruku, beťár, vidí, že je prázdna, tak sa venuje tráve. Nechcem robiť prudké pohyby, ale čo najrýchlejšie ostrím a fotím, Cvakám ako na bežiacom páse, hodila by sa aj videosekvencia, ale neviem si spomenúť na prepnutie. To je už pri mne druhý, akoby súperili o moju priazeň, vidieť, že sú zvyknuté na prikrmovanie od turistov. Kým fotím, som obklopený celým stádočkom, až si pripadám ako pastier kamzíkov. Vyzerajú ošarpano, ale to len spúšťajú zimnú srsť a menia ju na letnú. Turisti, ktorí predo mnou zostúpili pomerne hlboko sa vracajú a fotia tiež. Zhora zostupujú ďalší, každý sa teší, až mi konečne v tej eufórii dochádza absurdnosť situácie. Mali by to byť ostražité, plaché zvieratá, a ony tu žobrú o maškrtu, strácajú plachosť, ako sa potom budú brániť pred predátormi, alebo pred pytliakmi? Mám sto chutí zvriesknuť a odplašiť ich, ale nedá mi. Kývnem im na pozdrav a odchádzam. Krásny zážitok sa mieša s pochmúrnou víziou. Do toho vpadne tlupa mladých českých horolezcov z bočného chodníka. Celý je ich, klepocú paličkami, rehot, výskot, top oblečenie, opásaní lanami, horolezecké prilby na uchu, alebo na nose. Nezávidím im, ale snáď trochu pokory by nezaškodilo. Dole na chate sa nezastavujem. Červíček pochybností nahlodáva odhodlanie – veď už máš hlavný cieľ splnený, tak šibni do doliny. Zvládol som ho a zabočil na chodník ku Bielemu plesu. Tam akoby bol iný svet, zamračené a studený vietor. Pobolieva ma chrbát, tak sa vystieram na lavičke. Dal som si vetrovku, vietor až tak necítim, je mi fajn, horko-ťažko odolávam driemotám. Sú dve hodiny a vlastne som od nástupu na túru ešte poriadne nesedel. Z predsiene snov ma vytrháva hlas – pane haló, není vám špatně, to víte starší lidi to někdy přeženou. Ďakujem ti pekne baba jedna dotieravá, staraj sa o seba, myslím si a najviac ma jeduje poznámka o veku. Hádžem batoh na plecia a rýchlym krokom sa vzďaľujem. Kopské sedlo, moja obľúbená tatranská destinácia čaká. Teraz je čas aj na entomologickú sieťku. V okolí chodníka ale nič nelieta. Ukľudním sa tým, že sedlo ma nesklame a určite tam niečo zazriem. Len čo prejdem cez hranu sedla, viem, že predpoklady sú v ťahu. Sedlom predúva taký ľadový vietor od severu, že očakávať poletujúce motýle by mohol len stopercentný laik. Predsa len pár minút v závetrí bojujem s myšlienkou na okamžitý návrat, a potom neodolávam. Späť ku Bielemu plesu, okolo Jeruzalema, cez Rakúsku poľanu, kde ma zase ohúria pozostatky obrovskej lavíny a padákom dole ku chate Plesnivec. Mám dve hodiny do odchodu autobusu, tak sa tu nezastavujem, hoci veľmi rád by som si ako neraz predtým pri pivku na lavičke pred chatou vychutnával pohľad do Doliny siedmich prameňov. Cesta na Čiernu vodu v lese je rozbitá od ťažkých mechanizmov, odstraňujú následky kalamity, upúta ma samička priadkovca dubového akoby pohodená na pokosenej žihľave pri ceste, tak si ju odfotím a odhadzujem ďalej do vegetácie. Na zastávku na Kežmarských žľaboch prichádzam o štvrť na šesť. Prezliekam mokré tričko za suché – cestovné, mierne prevetrávam topánky a nohy po celodennom chodení, tých zhruba dvadsať kilometrov zanecháva stopu, dopíjam zvyšnú vodu. V Poprade je “moja“ krčma v pohode, sklo na dverách stále rozbité, pri automatoch stále tí istí Rómovia ako minule, tu skrátka zamrzol čas. Pivo si ale nedávam. Rýchlik z Blavy ide na minútu presne. V SNV ma ešte čakajú dva kilometre peši na sídlisko. Som prekvapený, že námestie ešte na obed hýriace životom je pusté, stánky poskladané. Doma ma čaká poriadna večera. Verím, že som si ju zaslúžil a starý otec mi ju iste dopraje…
