Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)
8. – 10.V. 1976
Posádka: Heda, Ľudka, Peťko, Pito, Igor. Gedo M., Paňo
8.V. – sobota
Podľa nadpisu si väčšina účastníkov užila tej srandy až-až. Napr. Heda, Igor, Pito a ja, takže po prípadnom spísaní našich zážitkov by z toho vznikla slušná humoristická poviedka.Mary, ktorá sa ináč veľmi tešila na tento tramp, v dôsledku onej srandy ani neprišla. Chudinka. Kto sa nám teraz stratí. Len niektorí šarkani, ako Peťko a Gedo, si veľa tej strandy neužili a mali diplomovky hotové dávno pred termínom. Jedine Ľudka sa nám zatiaľ do tohto štádia nedostala. Proste diplomky nás riadne vyšťavili na duši, takže sme pocítili potrebu vyšťaviť aj telesné schránky. I vydali sme sa na v poradí už štvrtý ročník májového prechodu Slovenským rajom. Celá vyššie menovaná partia sa vyskladala na stanici v Sp. N. Vsi. V samoobsluhe pri stanici sme doplnili zásoby o chlieb náš obyčajný a chlieb náš tuzemský. Nastúpili sme do autobusu, o ktorom Peťko (zvolili sme ho za šéfa výpravy) prehlásil, že ide do oblasti Čingova alebo tam niekde. Našťastie risk mu vyšiel. Ľudí na Čingove bolo do aleluja. Za nami, konkrétne za Ľudkou tiahol asi stočlenný zástup chlapíkov s pohľadom upreto nasmerovaným na jej obnažené lýtka. Šli sme hore Tomášovskou Belou smerom na nástup do Sokolej rokliny. Heda sa zase chcela fotografovať na každom moste, ale Pito jej vyhovel len raz, a to preto, lebo, ako sama vravela, schudla už o celých sedem kíl. Aby som pravdu povedal, bolo to na nej vidieť. Vlastne nevidieť. Cestou sme stretli dve užovky. Peťko sa bál o Igora, aby sme ho my biológovia v záujme vedy nenechali pohrýzť, aby sme ho potom mohli vypitvať a vypreparovať, prípadne naložiť do liehu. Ak sa nemýlim Igor by asi voči poslednej možnosti nič nenamietal. Peťkove obavy boli ináč zbytočné, lebo iba počtár naivka si môže myslieť, že užovky sú jedovaté. Stupák hore Sokoliou roklinou zdolali všetci, dokonca i ženy. Asi preto, že pred nástupom sme sa kaloricky nabili. Veď aj plochodrážne motorky idú na alkohol. Od konca rokliny sme sa pohodlne dostali po Glackej ceste na Kláštorisko, východiskový bod nášho trampu. Pito zdvihol zo zeme akýsi čierny, pomerne zašpinený kabátik, po ktorom niektorí z nás, idúci vpredu veru aj šliapali. Našiel v ňom občianku, 70.- Kčs a mapu Slovenského raja. Všetko bolo suché, neporušené, takže sme usúdili, že kabátik niekto stratil nedávno, najskôr dnes. Predpoklad bol správny. Majiteľ sa našiel na Kláštorisku, vrelo nám ďakoval a kúpil všetkým pivo. Usalašili sme sa uprostred lúky a začali obedovať. Mali sme krásny výhľad na Tatry, takže nám chutilo, opaľovali sme sa, Gedo vyzeral skoro ako Othelo, Igor si vyzul kanady a ja som mu polial nohy pivom, aby mu nebolo horúco. Ľudka pre zmenu rozdávalo chlapom po vajci. Proste, mali sme popoludňajšiu siestu. Vykšeftili sme si najhoršiu chatku, rozbitú a bez dverí a nasťahovali sa do nej. A potom to začalo. S Pitom sme sa nedávno dohodli, že budeme variť guláš. Pito doniesol dve kilá zemiakov (netrúfali sme sa uhádnuť, skade ich v trvajúcej zemiakovej kríze zohnal), kotlík, ja nejaké mäso a korenie a pustili sa do varenia. Chlapi doniesli kopu dreva a ženy umývali a čistili zemiaky a mäso v lavóri. Heda veľmi ťažko znášala pohľad na ten lavór a hovorila, aby sme teda to mäso už aj umývali mydlom. Neprešlo jej to. Za to sme ju určili ako hlavnú miešačku a do ruky dostala kolík sťa varechu. Päťlitrový kotlík visel bezpečne na supermodernej trojnožke hypermodeného tvaru, zhotovenej z obyčajného oceľového drôtu. Peťko sa zaškoľoval v prikladaní dreva na oheň a bol celý šťastný z toho, že sa mu pdarilo zostrojiť si z polienok sedadlo (hojdavé), z ktorého neustále padal vopred neurčiteľným smerom. Gedo s Pitom sa urvali a dorvali z krčmy basu piva so štrnástimi fľašami. Keď sa guľáš dovaril, bola už tma. Našťastie, aspoň sme nevideli, čo jeme. Peťko, ako náš šéf jedol prvý. A to sme mu nemali dovoliť, lebo nám po ňom ostali viac-menej samé „flaksne“. Tie sme aktívne zalievali pivom a rumančekom, aby nám guľaš náhodou nepoškodil. Heda doháňala, čo zameškala. Potom, akoby zabudla s Gedom na slovenčinu, pružne prešli do hádky formou maďarskej konverzácie. Pito, Ľudka a ja sme založili džezmenský krúžok a pospevovali sme si. Pito spieval slová, teda celý text, Ľudka len sem-tam, ináč používala solmizačné slabiky a ja som do toho falošne a nahlas pískal. Ale, ako povedala Ľudka, bolo to vynikajúce. Najmä, keď sa k nám pripojil i zbytok guľášnikov. Až som sa čudoval, že nás nikto neokríkol. Po planine sa potuloval nejaký tramp-turista-samotár, zastavil sa niekoľkokrát i pri nás, neskôr dovliekol ozembuch, ktorým sa asi poriadne otrieskal, lebo ho plietlo v priestore i čase. Chcel k nám dotiahnuť aj svoju partiu, ale z neznámych príčin to našťastie nevyšlo, asi zabudol, kde ich zanechal. NA mňa pod vplyvom večerného chladu zaútočila dvojica organizovaných mikróbov v zostave jeden samček a jedna samička. Útok si ale zle vyrátali, pretože každý sa dostal do inej nosnej dierky. Pokusy samčeka, preniknúť ku samičke som včas likvidoval a Heda na to vyhlásila, že som surovec. Potom na nás začali prichádzať driemoty. Prvá sa uložila Heda, ktorej sa krútila hlava a žalúdok. Ako druhý som do ríše snov odkráčal ja a to v polohe ležmo v spacáku na koberci. Ostatné viem len z rozprávania – ako poslední dorazili Peťko s Pitom. Pito sa uložil do spacáku, Peťko spacká nevlastnil. Peťko Pita upozornil, že zvykne v noci rozprávať, a keby náhodou Pita začal hladkať, aby mu ten dal po papuli. Pito na revanš podotkol, že hrozne chrápe a okolo pol šiestej ráno mu to názorne a v plnej sile predviedol, keď podľa slov Peťka začal mu nežne chrápať do uška, na čo mu Peťko jednu vrazil. Pita to vynieslo z rytmu a chatky, lebo už pred siedmou začal variť vonku čajíček. Uvedenú činnosť vykonal naozaj poctivo, ibaže výsledný produkt mal čudnú príchuť a plávali v ňom veľké mastné oká. Keď sme vstali okolo pol desiatej čudovali sme sa, prečo Pito umýval kotlík čajom. Ale zvládli sme to. Raňajkovali sme dlho a potom sme si v tráve lebedili, lebo svitla teplá nedeľa.
9.V. – nedeľa
Pito ešte doobedu odklusal domov, dokončiť diplomovku. Zaplatili sme sme za chajdu. Teta chcela 110.- Kčs, ale Pito stihol zjednať na 50.- Kčs bez bločku. Napísali sme Mary prekrásnu pohľadnicu, ktorá ju iste nesmierne poteší. Ľudka mi chcela obsadiť krásne miesto na Slnku pri mohutnom smreku, ale veľké čierne mravce, ktorých som podplatil kockou cukru ju odtiaľ rýchlo vyhnali. Kým sme sa pozbierali, bol skoro obed. Pri veľkej mape pred reštauráciou sme zistili, že na Dedinky to do štvrtej už asi nestihneme a najbližší ďalší vlak ide až neskoro večer. Preto sme svorne vymysleli náhradnú trasu. Zvoli sme pomerne nenáročnú túru cez Prielom Hornádu, čo privítala s nadšením najmä ženská časť expedície. Tak sme sa vydali na záverečnú etapu. Mašírovali sme po peknej a širokej ceste a ani sme sa nenazdali, zišli sme zo zelenej značky a vyšli na červenú, čo znamenalo asi dvojkilometrovú obchádzku. Vinu sme na tejto blamáži pripísali Peťkovi, čoby nášmu navigátorovi, pretože nešiel, ako sa na správneho vodcu patrí vpredu, ale plaholčil sa vzadu s babami a tam, jasné že nemohol rozvinúť svoje vytríbené navigátorské schopnosti. Na Podlesku sme zase trochu blúdili medzi chatami a pionierskym táborom. Tak som to vzal na povel a doviedol celú bandu na rázcestie, teda k nástupu do Prielomu Hornádu. Urobili sme si menšiu občerstvovaciu pauzu. Peťko navrhol peňažné „rakúsko-uhorské“ vyrovnanie, ktoré tak doplietol, že len úplným zázrakom sa to podarilo. Vrcholná vyrovnávacia scéna sa odohrala v momente, keď sme sa zbierali na Geda (platil basu piva) a on sa spýtal, či aj on má dať, a že keď hej, tak nedá, lebo už nemá žiadne peniaze. Proste poštári sa vyfarbili! K Letanovskému mlynu sme sa mali dostať asi o dve hodiny, ale z neznámeho dôvodu sa do čela výpravy prepracovala Heda, a tak to napálila, že sme ju ledva stíhali nasledovať na stúpačkách, skákala ako kamzík a stupáky mimo prielom zdolávala ako závodný chrt. Výsledkom jej vodcovstva bol fakt, že na Letanovský mlyn sme dorazili o celých 40 minút skôr. I napriek Hedinej rýchlosti sme aspoň občas stihli vydať z hlasových orgánov obdivné zvuky z krásy okolitej prírody. Zlikvidovali sme zásoby, teda Ľudkine paštéty, Heda sa napchávala svojimi miniatúrnymi chlebíčkami, rozdal som piatim trpaslíkom (pôvodne sme boli siedmi, chýbala len Snehulienka, teda Mary) niekoľko pokynov pre prechod cigánskou osadou, rozlúčil sa a trielil cez Ludmanku, Tomašák, Čingov, kde som po prvýkrát v živote videl „vybílenou hospodu“, a Smižany domov, akurát keď zapadalo Slnko. Druhá skupina sa bez problémov prebila cez Letanovce a pri čakaní na vlak sa v nej prejavilo frakcionárstvo. V krčme si prvá podskupina v zložení Gedo a Ľudka dala pivo, druhá podskupina v zložení Igor a Peťko si objednala mušt a posledná podskupina, teda Heda, dostala chuť na niečo ružové, tak si dala malinovku. Ale ináč sa nič pozoruhodné nestalo, každý zvládol svoj nápoj s noblesou a bez újmy na zdraví. Doma som sa načistom presvedčil, že na Kláštorisku som si zabudol sveter. Ešte keď sme odchádzali z chaty som si bol skoro istý, že ho nemám, ale neviem prečo, nevrátil som sa. Tak mi treba. Ja si myslím (ako by povedal náš izbový klasik Kmocho), že sa nám ten trampík vydaril. A počasie obzvlášť!
Paňo