1. – 3. septembra 2006 – Vo Vysokých Tatrách
Účastníčky: Heda, Mary
Chýbajúca: Ľudka – ospravedlnená
Ubytovanie v Tatrách
Minuloročný pokus o rezerváciu ubytovania v turistickej ubytovni v Tatranskej
Lomnici napriek trojmesačnému predstihu dopadol neuspokojivo, tak tento rok
som sa orientovala na penzióny, resp. domy, ktoré si dávajú také pomenovanie.
Ten, ktorý som objavila na nete sa volal Vila IKA v Novom Smokovci, bol pekný,
sľuboval kvalitné ubytovanie za primeranú cenu, tak som v ňom hneď rezervovala
ubytovanie od 31.8. na tri noci už 6 týždňov pred nástupom. Keď mi to o týždeň
skresali na 2 noci, teda len od 1.9. tak som neprotestovala a týždeň pred
nástupom som napísala dotaz, že od ktorej hodiny sa môžme toho 1.9. ubytovať.
Odpoveď znela, že nakoľko klient, ktorý je tam ubytovaný si pobyt predlžil,
tak nemajú pre nás ubytovanie. Keď som to nejak predýchala a ovládla som
pokušenie im napísať a škarede im vynadať (aj tak by to nepomohlo), tak som
asi po hodine hľadania našla na nete ďalšie ubytovanie – privát, podkrovný byt
v Dolnom Smokovci, domáca pani mi aj cestu vysvetlila k jej domu a mala som sa
ozvať dva dni pred cestou. Keď som z BA vyvolávala v dohodnutý termín, nik mi
nedvíhal telefón, ďalší deň som už bola v KE a odtiaľ som volala zas. Domáca
pani už konečne zdvihla telefón a oznámila mi, že jej došla rodina na návštevu,
takže byt je obsadený a nech dôjdeme niekedy inokedy. Síce som sa slovne
„odbavila“ do telefónu, ale zas sme boli bez ubytovania. A ďalší deň ráno v
piatok sme mali s Hedou už cestovať. Epizódka z vlaku: Keď som vo štvrtok
cestovala IC-čkom z BA do KE, tak roznášač novín mi na stolík pohodil
Katolícke noviny. Ďalší roznášač distribuoval Pravdu, ale mne sa neušla. Tak
som začala študovať to, čo som mala k dispozícii. Jedinou časťou v tých
Katolíckych novinách, ktorá ma zaujala, boli inzeráty. Jeden z nich som si
zapísala – ponuku uytovania v Dolnom Smokovci a to som ešte nevedela, že ešte
v ten večer tam budem volať. Nuž a nakoniec na ten inzerát sme do tretice
našli ubytovanie – izbu u jednej pani v jej byte. Tak môj anjelíček strážny mi
pomohol, aj keď Katolícke noviny nečítam!
Cestovanie v Tatrách
V piatok ráno nás čakala majiteľka bytu na stanici v Dolnom Smokovci a
odviedla nás do svojho bytu. Opísala som nás ako dve staršie dámy, takže ľahko
nás spoznala. Dodatok: Okrem nás nik iný na stanici nebol. 3-izbový byt, aj
naša izba v ňom (5x5m) boli v dobrom stave, byt bol čiastočne zrekonštruovaný,
čo sa týkalo aj kúpelne s WC, a po rozbalení batohov sme sa vybrali do sveta.
Náš prvý deň sme plánovali stráviť na Štrbskom Plese, kde sme sa chceli
poprechádzať v duchu nášho hesla – žiadne trápenie a naháňanie, len relax,
klídek a tabáček. Bývali sme asi 3 minúty od zastávky električky. Po príchode
na zastávku sme zistili, že staničná búdka slúži len na vyvesovanie oznamov a
lístok si treba kúpiť na pošte. Pošta bola zatvorená, lebo bol sviatok.
Poučení českí turisti čakajúci na električku nám prezradili, že lístky kúpime
aj v liečebnom dome, čo nikde vypísané nebolo. Problém bol ten, že vláčik sa
už blížil a nestihali sme to. Výveska na staničnej búdke obsahovala mnoho
informácií, ale všetky boli len o tom, že ak nenastúpime s lístkom, alebo si
ho nekúpime vo vlaku v automate tak budeme platiť pokuty. Ale,že akými mincami
sa dá platiť a koľko ten lístok bude stáť to sme sa nedozvedeli. V električke
sme sa celé vyplašené vrhli k automatu, aby sme preukázali aspoň dobrú vôľu
kúpiť lístok. Za pomoci sprievodcu sme si odklikali na automate kopu
informácií, napríklad, že lístok nás bude stáť 30,Sk+5,Sk teda spolu 70 Sk čo
musíme zaplatiť hociakými mincami (okrem 50 hal.). Nazbierali sme s Hedou 50
Sk v minciach a dvacku sme potrebovali rozmeniť. Sprievodca nás poučil, že nám
to majú rozmeniť spolucestujúci, ale nakoniec sa obmäkčil a milostivo nám on
rozmenil dvacku. To množstvo mincí, ktoré sme vhadzovali do automatu sa nám po
viacnásobnom pokuse podarilo vhodiť tak, aby sa nevracali zas naspäť a aby nám
automat konečne vypľul lístok. Tým však proces nekončil. Ten lístok zas bolo
treba vložiť do ďalšieho prístroja, ktorý ho mal označkovať. A prečo by to
malo ísť na prvýkrát? Spolucestujúci nás povzbudzovali slovami: hlbšie! trocha
doprava! neohýbať!…no a potom sa to podarilo. Konečne sme si sadli a slovne
sa vyventilovali. Vedľa sediacia turistka nás uzemnila, že vlastne v Tatrách
nie sú žiadne problémy, stačí sa len pýtať a pýtať a pýtať….ľudí okolo.
Nechávam to bez komentára. Čo sme sa ešte dozvedeli od tej pýtačkovej pani
bolo to, že sa dajú nakúpiť dopredu pásmové lístky. Na jednom lístku je osem
pásikov, čo pásik to pásmo. Na rube je šachovnica 20×20, kde sa dá vypočítať,
koľko pásiem cestujúci minie z východiskovej do cieľovej stanice. V električke
zohne lístok na čiare, pokiaľ chce minúť pásma a označí v automate posledné
použité políčko. No, nejak som to zvládla, len mám výčitky svedomia, že na
tých políčkach boli kreslené šípky – asi smer použitia a ja som označovala v
opačnom smere. Sprievodca to prežil.
H & H / Heda a huby / 1.9. piatok
Na Štrbskom Plese sme po krátkej porade urobili náš piatkový program. Vybrali
sme sa na prechádzku cestičkou na Jamnické Pleso (smer 3 studničky). Cesta
bola taká akú sme aj chceli, oddychová, nenáročná a….plná nástrah v podobe
rastúcich húb. Cestou Heda stále vzdychala, že všade naokolo rastú huby a
odvolávala sa na minulý rok, keď s Ľudkou nazbierali pekné dubáčiky. Mňa tieto
spomienky nejak neobmäkčili a nedovolila som Hede ani spomaliť, aby mi
nedajbože nešmykla do lesa. Ale osud bol proti mne. Oproti si vykračovala
jedna turistka a v ruke niesla ukážkový dubáčik. Ja som Hede inštinktívne
zakryla oči, ale nepomohlo, jej sa rozšírili nozdry a čuchala….Keď násilne
vzhliadla k dubáčiku a rozvzdychala sa a začala útočiť na turistkine city, tak
tá turistka jej ho strčila do ruky s poznámkou, že má takých dubákov plný
batoh. Myslela som, že Heda sa s jedným dubáčikom uspokojí, ale kdeže! Keď
počula o plnom batohu, tak ju to tak vyhecovalo, že už bola úplne ako feťák
bez drogy. Musela som ju silno držať za ruku, aby mi nezahla a občas som na ňu
skríkla „Drž hubu a šlapaj“. Neurazila sa, lebo držala v ruke hubu a šlapala.
Zase zasiahol osud. Musela som zájsť do kríkov z úplne iných pohnútok ako je
zbieranie húb a v tej chvíli Heda zneužila moju bezmocnú polohu a zmizla medzi
stromami. Čo čert nechcel, bolo to také miesto kde rástlo veľa pekných húb.
Našla to po čom jej srdce pišťalo, ale jej sa málilo, tak cestou späť ma znova
opustila kvôli svojej vášni. Vidina húb jej úplne zastrela mozog. Oči nie, tie
má jak jastrab. Ja som vyhlásila, že ju opúšťam a že na Štrbskom Plese ju
budem čakať tiež iba do istej doby a ak nedôjde, tak pôjdem hodovať do reštiky
sama. To už som šla cestou smerom dole okolo tretej poobede a turistov ubúdalo,
ba už žiaden sa ani neobjavil, iba jeden mladík mi išiel oproti. Očividne
nemal nič spoločné s turistikou a pýtal sa ma kam vedie tá cesta. Môj odborný
výklad o časových intervaloch po Jamnické pleso a Tri studničky ho očividne
neohúril, poďakoval a išiel ďalej po ceste, kde už nemohol nikoho iného
stretnúť iba Hedu alebo medveďa. Pre istotu som napísala Hede sms-ku v znení:
„Mazaj dole, horu sú už pusté“ a ako som správne predpokladala, Hede sa
nelenilo vyhrabať okuliare a splnila moju inštrukciu. Ja som ju počkala na
ceste. Než ku mne dorazila, tak jediný človek na obzore bol už spomenutý
chalan, ktorý zas mastil smerom dole a za ním sa konečne objavila Heda.
Epilóg: Večer sme s Hedou trávili v kuchyni družným spracovaním húb a domáca
doviedla do ďalšej izby nocľažníkov. Bol to ten chalan s babou. Prišli si
šuchnúť na jednu noc (možno si ani nešuchli, ale mali 20 rokov a spali na
jednej posteli). Domáca spala v obývačke, ktorá bola prechodná a delila našu
izbu od vytúženéj kúpeľne a WC. Našťastie to bola iba jedna noc, keď nás tam
bolo ako hadov na jednu kúpeľnu.
Lomničák – 2.9. sobota
Nie, na Lomničáku sme neboli! Ani pešo ani lanovkou! Ale začalo to tak, že na
nete som vyzistila akciu na lanovku. Z Tatranskej Lomnice na Lomničák
spiatočný za 500. Ta nekup! Len v tých zmätkoch čo som mala, som si nevšimla,
že to nebolo na Lomničák, ale do Lomnického sedla. Tak sme zmenili plány a
vyviezli sme sa na Skalnaté pleso. Tam sme poškuľovali síce po odvoze hore na
Lomničák, ale obloha bola striedavo zatiahnutá a lístky vypredané na pár hodín
dopredu. Tak sme sa prešli na Hrebienok, odtiaľ do Starého Smokovca a domov do
Dolného Smokovca. Tam sme si urobili ešte menšiu obhliadku hrazdových domov s
názvami ako Štúr, Kalinčiak, Šafárik …ktoré vlastne spolu s kostolom,
bývalou požiarnou zbrojnicou a liečebným ústavom pre detské TBC tvoria celý
Dolný Smokovec.
Krízový deň – 3.9. nedeľa
Keď sme si v sobotu večer plánovali program na nedeľu, nedopatrením som
nabudila Hedu na túru do doliny Zeleného plesa a potom som sa modlila, aby
zabudla na ten môj unáhlený návrh. Modlitby boli vyslyšané a dohodli sme
prechádzku zo Starého Smokovca na Slavkovskú výhliadku. Heda mala krízový deň
a ja po prvých dvoch krízových dňoch som mala prvý nekrízový deň. Zo
Slavkovskej výhliadky sme sa vrátili cez Hrebienok dole do Starého Smokovca.
Cestou dole začalo trocha pršať. Heda si vytiahla nepremokavú bundu a ja svoj
pekný modrý dáždnik. Heda mala drzé poznámky typu: „Škoda, že som ťa
neodfotila, keby to Ľubo videl…“ Je to bonzačka. Ja si myslím, že vzhľadom
na svoju fyzickú i duševnú zrelosť sa už nemusím pariť vo vetrovke, keď mi je
horúco, hlavne keď je cesta aspoň tak široká ako môj dáždnik. A mimochodom,
Heda tvrdila, že ho dvakrát pretiahla. Sprvu som nevedela o kom hovorí, ale
vysvitlo, že mala na mysli svoj starý dáždnik, ktorý ukrývala v batohu a
pretiahnutím myslela výmenu dáždnikovej látky. Asi to bude Hedin kultový
dáždnik, ja dáždniky vyhadzujem do koša pri prvom zlyhaní a o pretiahnutí
nemôže byť ani reč.
Keď sme došli do Starého Smokovca tak sme zopakovali svoj každodenný rituál z
predošlých dní a to napráskať sa v reštike dobrým jedlom a potom sa doraziť v
cukrárni (sú tam hneď 4 cukrárne). Dobre najedené sme sa kotúľali smerom domov,
ale ešte som cestou vtiahla Hedu do jedného butiku, kde predávajú krásne kusy
odevov a ja tam chodím na okukovačku. Tentokrát sme to nezvládli. obe sme si
kúpili nádherné nové kabáty.
Záver
Túto trampiádu som zapísala do zošita A5 kúpeného v Košiciach na Hlavnej ulici
cestou v IC-čku z KE do BA v pondelok 4.9.
Tieto riadky venujem hlavne Ľudke, ktorá bola v duchu s nami na našej kultovej
dámskej augustovej jazde. Taktiež venujem túto moju rýchlotvorbu všetkým,
ktorí majú vzťah k prírode a radi v nej prebývajú napriek prekážkam, ktoré
spestrujú život turistov, viď tatranský národný šport ohľadne ubytovania
(1.kapitola) a búranie jazykových bariér pri zisťovaní pravidiel cestovania
električkami (2.kapitola).
Stratená Mary