21.XI.2009 – sobota
Bolo to ako pri mnohých mojich trampoch. Pôvodné plány, miesta pobytu a termíny sa menili, takže nakoniec bolo všetko inak. Na záver sezóny sme sa rozhodli s Tiborom zase niekam vyraziť. Voľba padla na hrebeň Malej Fatry a začiatok druhej polovice októbra. Dokonca už som mal pre akciu aj názov – Panský trek, pretože mali ísť dvaja páni a bývať sme mali po pansky – na chatách. Počasie bolo proti. Po dlhých dňoch plných tepla a Slnka sa prirútila studená fronta, rapídne sa ochladilo a nasnežilo. Akciu sme zrušili a mal som nejasné tušenie, že v tomto roku už asi nevyrazíme. Ale príroda ukázala milosrdnejšiu tvár. O mesiac neskôr som zaregistroval predpoveď niekoľkých pekných dní, akurát na víkend. Intenzívna mailová debata vyústila do plánu prejsť hrebeňom Čergova. Tibor síce presadzoval Slovenský kras, ale presvedčil som ho, že je to pre nás nízko. A keďže len nedávno sme obaja vstúpili nie vlastnou vinou do stavu dedkovského, názov trampu bol jasný!
V sobotu ráno sa stretávame na stanici, stihol som si kúpiť nejaké pečivo a kefírové mliečko, potom noviny a lístky a po obligátnej slovnej kontrole, či máme všetko potrebné, nastupujeme do vlaku. Je až nepríjemne vykúrený, ťahá nás do driemot. V Lipanoch máme tri minúty na prestup do jednovozňového motoráčiku smer Plaveč. Pohľad z okna je pochmúrny – hmla, sychravo, vlhko, chladno. Až vo mne klíčia pochybnosti, našťastie ich zadupávam hlboko pod čiernu zem. V obci Ďurková máme prvý orientačný problém, ktorý musí vyriešiť až mapa, lebo nič okolo seba nevidíme. Na odbočke ku Šarišskému Jastrabiu prezliekam bundu, dávame štartovací pohárik rumu a šliapeme. Za obcou nás vedie žltá značka lúkami, po rozbahnenej ceste. Orientácia je sťažená absenciou výhľadu do okolia. Pod lesom bahna pribúda, tak si bahníme. Na kóte Hriňová máme vystúpaných už skoro osemsto výškových metrov a Tibor je čoraz netrpezlivejší, kedyže bude svietiť Slnko, o ktorom som mu nadšene vykladal vo vlaku. O inverzii už kadečo počul, ale live ju nezažil. Vybaľuje si nové trekové paličky, ja som nebral, hovorím, že až od 1500 metrov vyššie. Konečne sa okolo nás pretrháva biely závoj hmly a nad sebou vidíme ostrovčeky kráľovskej modrej – oblohy. Nálada sa nám rapídne lepší, až si dávame pauzu, lebo Tibor povedal, že musíme dbať na správny pitný režim. Konečne sme nad hornou hranicou hmly, v lese začína byť príjemne. Vychádzame do sedla a nesmelo sa nám otvárajú výhľady na krajinu pod nami, ktorú vlastne len tušíme, lebo je zaliata sladkou bielou smotanou. Pred záverečným stúpaním na vrchol sa dostávam do správnej chodeckej eufórie a šliapem vytrvalo, až kým sa ďalej nedá. Dvojica turistov pred vetrom učupená za vrcholovým pylónom na mňa udivene zazerá, nezačuli, kedy som došiel. Zhadzujem batoh, rozhliadam sa okolo a je čo obdivovať. Z mliečneho oceánu vykukujú tmavé ostrovčeky roztratených kopcov. Rýchlo vyberám ploskačku, lebo už sa blíži Horský vlk II a musím mu patrične pogratulovať k zdolaniu najvyššieho vrchu Čergovského pohoria s nadmorskou výškou 1157 m. A k tomu patrí aj jeden frťan. Užívame si neuveriteľných výhľadov, zažívam fotobláznenie, aj Tibor sa pridáva a fotí mobilom. Identifikujem trojvrchol Busova, aj kopček Magury, hrebeň Levočských vrchov, pieninské Tri koruny, zasnežené Tatry sú cudne zahalené v opare. Dlho sa ale nezdržiavame, ostro nás prefukuje. Pokračujeme ďalej a neustále sa otáčame, doľava, doprava i dozadu, stále je čo obdivovať. Príjemný trávnatý chodník postupne klesá, vedie po rozsiahlych lúkach s bohatými zárastami čučoriedok, bohužiaľ už sú úplne holé, bez plodov i bez lístia. Tesne pod vrcholom sú ostrovčeky snehu – pozostatok z temer polmetrovej vrstvy snehu, ktorý tu napadol pred tromi týždňami. Priebežne Tiborovi komentujem viaceré cesty, ktoré som tu ešte počas pôsobenia v Bardejova často podnikal. Mnohé zákutia sú mi hneď povedomé, mnohé zmenili svoju tvár. V sedle pod Forgáčkou stojíme dlhšie. Spomínam na rodinné táborenie, keď sme sa štyria tiesnili v dvojmiestnom stane, na večerné ohníky, umývanie v potoku, pozorovanie oblohy. Sú dve hodiny popoludní a my až teraz obedujeme. Rozložili sme sa na svahu, ktorý ožiaruje Slnko, je teplo a príjemne. Do sedla Priehyba to už nie je ďaleko, ale musíme zdolať Dvoriská. Skoro presne podľa prepočtov doň schádzame okolo pol štvrtej, už sa stmieva a cez sedlo sa prevaľuje slizká, vlhká a studená hmla. Priamo v sedle je lúka totálne rozbahnená od ťažkých mechanizmov, vraciame sa späť na lúku vedľa cesty. Voda sa nám minula, márne hľadám prameň, ktorý tu kedysi vyvieral. Rozdeľujeme si pracovné úlohy, ja zbieham do údolia smerom k Livovu pohľadať vodu, Tibor sa hotuje rozložiť oheň, lebo máme všetko prevlhnuté. Tenký potôčik nachádzam asi desať minút od táboriska, naberám skoro päť litrov vody a ruky mi pri návrate tuhnú od chladu a studenej vody. Tibor statočne bojuje s ohňom, ale nedarí sa mu presvedčiť ho, aby sa rozhorel, drevo je vlhké. Vyberáme sa najprv nazbierať drevo, potom už za svitu čeloviek staviame stan a nakoniec sa púšťame do založenia ohňa. Vypiplávame ho ako malé decko, od najtenších smrekových vetvičiek a plátkov brezovej kôry, cez asi centimeter hrubé konáriky, trpezlivosť sa vypláca a konečne sa chytajú aj hrubé vetvy a oheň veselo plápolá. Nastáva čas ukojiť hlad a smäd. Tibor nahadzuje svoj nový plynový Primus, voda raz-dva zovrie, varím polievku a večerný čaj, napájame sa rumom i Metaxou. Potom je na rade slaninka s horčicou a cibuľou, povedal som si, že môžem raz za čas ignorovať cestoviny a iné instantné gebuziny. Tibor generálne suší na paličkách rozvešané mokré oblečenie pri ohni, ja priamo na sebe, akurát topánky vytŕčam do plameňov. Priebežne si pripravujeme lôžka, Tibor vybaľuje ďalšiu novotu svojej výbavy – parádnu samonafukovaciu karimatku, dokonca s protišmykovou úpravou! Hmla sa postupne vytráca, nad nami sa rozprestrela nádherná hviezdna lúka s miliónmi žiariacich kvetín a mliečnou dráhou. Romantický večer podfarbuje zavýjanie dvoch vlkov, ktoré sa nečakane ozýva z náprotivného svahu a mierne nahlodáva pokoj a mier tohto večera. Tibor sa sám uisťuje, že vlci útočia len vo svorke a ja mu to nevyvraciam. Niečo pred ôsmou zaliezame do stanu, nastáva prezliekanie do spacieho prádla a súkanie sa do spacieho vreca. Stan sme nepostavili na ideálnej rovine, ale na naklonenej, viem, že v noci sa budem musieť súkať od vchodu späť nahor. Nakoniec zaspávame. Ráno jeden druhého presviedčame, že sme vôbec nespali, len sa prevaľovali v akýchsi polodriemotách, a že ten druhý tomu prvému každú chvíľu chrápal do uška. Je jasné, že to bolo i naopak. Nad ránom registrujem, že sa mi ktosi dobýja do spacáku, ale som bdelý ostražitý a kurva zima ostáva vonku. Ale ináč nám zima nebola, hoci teplomer ukazuje ráno v stane len 2 stupne nad nulou.
22.XI.2009 – nedeľa
Začínať nedeľu kalíškom Metaxy je parádny počin. Lahodne masíruje útroby intenzívnym teplom, až sa mi žiada ešte chvíľku pohovieť si v teple spacáku a zdriemnuť na desať minút. Tibor sa ale vyteperí vonku a hlási, že na tráve, ktorá je zmrznutá, je srieň, uhlíky v pahrebe ešte tlejú a na východe sa zapaľujú zore. Nedá mi to, a so zvolaním, keď sú zore, tak ja som hore, vyliezam zo spacáku. Prezliecť sa do chladných a vlhkých vecí vyžaduje značné mentálne vypätie a sebaovládanie. Je sedem hodín, nad obzorom vylieza Slnko, máme v pláne vyraziť najneskôr o ôsmej. Tibor zbiera drevo, aby rozdúchal oheň, ja varím čaj na raňajky, potom sa napchávame a znovu varíme čaj, tentoraz do termosiek. Balenie trvá o niečo dlhšie, aj skladanie stanu sa naťahuje, a keď vyrážame, s hrôzou hľadím na hodinky. Je pár minút pred deviatou. To budú teda fofry, ak sa máme dotrepať niekam k doprave ešte za vidna!
Stúpať do strmého kopca po bohatých nedeľných raňajkách je prejav najčírejšieho masochizmu. Keďže trekisti, hikery a bikery všade vypisujú, že práve to je to pravé orechové, čo pumpuje adrenalín až ku korienkom vlasov, tak sa predsa nenecháme zahanbiť. Našťastie v polovici kopca zvoní Tiborovi mobil a nastáva kontrola jeho vitálnych funkcií. Volá mu Marika a chce vedieť, ako sme na tom. Súc ubezpečená o našej svojprávnosti sa uspokojí a spokojný je aj Tibor, lebo sme si oddýchli. Vrchol Hrašovíku nám dáva zabrať. Je jasné nebo, Slnko už hreje. Lesná cesta rozbrázdená ťažkou technikou prechádza do príjemnejších trávnatých partií. Hmla je dnes podstatne nižšie ako včera, ale aj tak máme dojem, že šliapeme po hrebeni veľkého súostrovia. Zdolávame Hrašovík, šibujeme na Solisko, všetko kopčeky nad tisíc metrov. Cez cestu nám asi na vzdialenosť 50 metrov prebiehajú štyri lane. Tibor sa nádejá, že uvidí aj jelene, keď nič neprichádza smutno konštatuje, že široko-ďaleko sme tu asi jedinými jeleňmi my dvaja. Vysloví ešte obavu, aby nás náhodou tie jelene nenapadli, ale potom sa sám uistí, že k tomu by mohlo dôjsť, iba ak by sme aj my mali parohy. V zoologických záležitostiach mu nezvyknem odporovať. Pred Soliskom skoro padám z nôh. Oproti si vykračuje starý kámoš z Bardejova, turista a ochranár Atilla Viszlai s kamoškou, ktorý si tiež nemohol nechať ujsť parádnu prechádzku neskorojesenným Čergovom. Aj keď sa ubezpečujeme, že sa ponáhľame, nedá nám chvíľu poklebetiť o „starých dobrých časoch“. Vypýtam si od neho telefonicky kontakt a sľubujem, že pri najbližšej príležitosti sa mu v Bardejove ozvem. Kráčame ďalej a smutne konštatujem, že to, čo robilo Čergov Čergovom pomaly mizne. Holiny zarastajú, buď prirodzeným náletom, napríklad briez, alebo sú osádzané plantážami smrekov, inde smrekovcami alebo borovicou. Po prvom údere zimy ostali polámané stromy, napadané na chodník. Na vrchole Veľkej Javoriny dobíjame glycidové zásoby a horúci čaj z termosky tiež dobre padne. Ako sa blížime k Čergovu stretávame čoraz viac nedeľných turistov, peších, aj kolesových a je nám jasné, že čas máme našponovaný ako stokilový chlap gumu na gatiach. Stretávam ďalšiu známu z Bardejova a Tibor sa čerti, že poznám skoro každého druhého turistu, a že stojíme na každom kroku. A to som nespomenul, že aj včera sme pod Minčolom stretli starší pár a chlapík tvrdil, že ma odkiaľsi pozná. Do sedla pod Čergovom schádzame niečo po dvanástej, Tibor si naberá v chate vodu, ponuku na pivo odmietam, studená tekutina by asi zle zapôsobila na moje citlivé hrdielko. Znovu len trochu glycidov, posledné kvapky rumu, študujeme mapu a prerátavame čas potrebný k dosiahnutiu železničnej stanice vo Vaniškovciach. Vychádza nám to tak, že aj polhodinku by sme mohli ušetriť a to sa Tiborovi páči, celý čas sníva o tom, že si pred odchodom uvarí polievku. Odfotíme sa, balíme, Tibor zisťuje, že stratil z batohu karabínku s kompasom, mierne blúdime pri hľadaní správnej cestičky a potom už lesom padáme a padáme, vnárame sa do hmly a všetka krása a čaro dvojdňovej túry odrazu ostáva len v nás. Slnko sa nás snaží pod chvíľou potešiť hrou lúčov v závojoch hmly, tak neodolám a zaznamenávam tieto éterické okamihy. Vychádzame na poľnú cestu. Aj tu je bahno, a keď sa po druhýkrát vyvalím jak divá sviňa do blata, Tibor mi nanúti jednu paličku. Sem-tam sa hmla pod náporom vetra rozplynie, obnaží krajinu, potom zase ju rýchlo zahalí. Už máme toho dosť a na jednej križovatku nejdeme rovno, ale odbočujeme po vyjazdenej ceste. Ideme zo päť minút, značka zmizla a potom je nám jasné, že smeruje zle. Miesto do Osikova sa dostávame do Fričkoviec, čo nám s údivom v hlase potvrdzuje emiestny mládenec, keď sa ho pýtame, v akej sme dedine. Do Osikova sú to tak dva-tri kilometre. Krucipísek! Je jasné, že Tiborova polievočka sa konať asi nebude. Po asfaltke rýchlo schádzame do Osikova, ale cítim, že vlhké ponožky majú tendenciu navodiť pľuzgiere na mojich nôžkach rýchlobežkach, tak na začiatku obce brzdím v parádnej čakárni, kde by sa aj prenocovať dalo a prezúvame sa obaja do suchých ponožiek. V obci je ľudoprázdno, každý užíva nedeľné popoludnie v teple domova a my dvaja blázni unavene mašírujeme v ústrety vlaku. Na zastávku dochádzame asi desať minút pred odchodom. Polievku nevaríme, akurát sa prezliekame, odlupujeme najväčšie kusy blata z topánok a nohavíc, dopíjam zvyšný čaj. Prichádza bardejovský „rýchlik“ – dva motorové vozne. V druhom obsadzujeme lavicu pod zadným oknom, je tu teplo, hlavy nám klimbajú, únava sa hlási. V Prešove máme prípoj, zrýchlený vlak je niečo po štvrtej v Košiciach. Pred stanicou hmla, škaredo, dokonca mrholí. Lúčime sa tak napochytre, už cestou sme dohodli, že dohodneme nejakú jednodňovku, najskôr cez Vianoce. Aj by som sa potešil, keby nasnežilo.
