Trampiáda Ako sa darí jari v Raji v máji

14. – 16. máj 2004 – Už desiaty diel znovuoživenej akcie

Prípravný výbor v klasickom zložení Heda Prioritná a Šéf Ľubko začali ešte
v roku 2003 prípravné práce na novej akcii. V Muráni, mieste to konania
poslednej akcie bolo po búrlivej debate prijaté uznesenie, že v roku 2004 by
sa patrilo vyrušiť zo slastného ničnerobenia Evičku Č. trampským menom zvanú
Bzikavka a nasáčkovať sa jej na chalupu v Mýte pod Ďumbierom, ktorú tí so
slabšou sklerózou mali ešte v pamäti, ako miesto veľmi príjemného oddychu pred
jednou dávnou nízkotatranskou hrebeňovkou. Vybaviť to mali vyššie uvedení
organizátori. Vyvíjalo sa to všelijako, len nie dobre. Najprv nepasovali
termíny, nakoľko organizátori pozabudli na nepodstatný malý, hoci pre Evičku
Č. dôležitý fakt, totiž že oná osoba práve v tomto období nevie kam skôr
skočiť, nakoľko jej už osud nadelil jubilejných …siat rokov. Z kultového
dátumu (okolo 9. mája) teda zišlo, začalo sa vybavovať znovu ubytko na Muráni,
kde však zahaprovala rezervácia, nakoľko keď dve baby majú niečo vybaviť,
nevybaví sa nič. Ale nakoniec, ako všetky naše konce, dobre to dopadlo. Evička
Č. našla voľné miesto vo svojom kalendári (nech mi je dobrotivý Allah svedkom,
že to bolo dobrovoľne) a Heda začala pozývať ľudí. Niektorí sa hlásili, aj keď
neboli pozvaní, niektorí sa nenahlásili, aj keď pozvaní boli. Zraz sme
stanovili na piatok večer v Mýte. A čuduj sa svete, zišlo sa nás tam dosť –
samozrejme Evička Č., Stratená Mery, Heda Prioritná, Ľudka, Beňo priviezol
Čivrsa s Vladkom, a od Hyundai Townu dorazili kompletní Igorovci. Pytlák Říha
s manželkou sa mal ozvať. Joj, skoro som zabudol, Ľudka doviezla aj mňa –
Veľkého Šéfa Ľubka. Aj keby sme sa pol roka dohovárali, ani vtedy by sa nám
nepodarilo načasovať súčasný príchod ako sa to udialo. Nastalo veľké vítanie,
stískanie, bozkanie a tak podobne. Za tým veľké vybaľovanie, prebaľovanie,
sťahovanie, prípitky, gratulácie a na záver z moci úradnej a z poverenia
starostu Mýta pod Ďumbierom Ľubko za nesmelých tónov hymnickej piesne „Tam
okolo Levoči“. odhalil na dome pamätnú tabuľu slávnej rodáčke. Potom sa všetci
vrhli na vynikajúci guľáš, ktorý Evička Č. už od rána pripravovala. Ešte
predtým Mery šokovala Ľubka tromi mobilmi, ktoré mala k dispozícii a baterkou,
ktorá svieti, keď sa strčí do zástrčky. Ľubko povedal, že on ju (tú baterku)
tiež dokáže rozsvietiť. Kolíčky dal do pusy, baterka sa rozsvietila a Ľubko
dostal takú pecku do pier, že mal potom problém pri konzumácii guľášu. Premena
na strýka Festra z Adamsovcov sa mu nepodarila, akurát deti mali bohovskú
srandu. Cesta všetkých príchodzích dosť unavila, takže po nie príliš
jednohlasnom odsúhlasení sobotňajšej grosso túry, sa účastníci chceli pomaly
vytratiť do svojich pelechov. Spať sa však veľmi nedalo, pretože nič netušiaca
Evička Č. sa z neznámych dôvodov (vraj pod prísľubom omladenia minimálne o
desaťročie), zverila do rúk masérke Elenke H. Tá sa na nej poriadne vybúrila,
a aby nevyšla z cviku, odskúšala si na nej všetky hmaty, patriace skôr do
arzenálu čínskej mučiarne a Evička Č. vrieskala, až sa Nízke Tatry zelenali.
Čo útlocitnejšie povahy radšej opustili dom a v strachu sa túlili v tme na
chladnom dvore ešte viac vystrašení dohadmi okoloidúcich a susedov na to, čo
sa vo vnútri deje – že tam ktosi rodí na prvý šup minimálne pätorčatá, že sa
tam pári desať párov tigrov, že tam prebieha neúspešná nelegálna zabíjačka a
sviňa sa vehementne bráni prípadne, alebo že príslušníci komanda Al-Káidy
vypočúvajú svoje obete. Keď sa situácia trochu ukľudnila, zaľahli sme a
pospali každý ako sa kde dalo a ako kto s kým. Najväčšiu pozornosť vzbudzovali
manželia Heda a Mery v jednej posteli. Noc prebehla za neustálych atakov na
kadibudku, stereo chrápania a pokašľávania a ráno od šiestej už Čivrs vyváral
čaj. Hoci bol odchod na túru plánovaný na pol deviatu, horko-ťažko sme sa
vytrepali okolo pol desiatej. Doma ostala Evička Č. po včerajšom zážitku ako
znovuzrodená (či znovuzradená?) s Igorom a Alenkou, ostatní sa pod Ľubkovým
vedením vybrali zdolať Chatu M. R. Štefánika a tí odvážnejší možno aj Ďumbier.
Ozval sa Miťko S., a zarmútil nás správou, že Smoligovci neprídu. Počasie
vyzeralo v pohode, cesta hore Mlynnou dolinou tiež, takže nič nebránilo tomu,
aby sa výstupové družstvo, ako vždy, roztrhalo na dve skupiny – prvú tvorili
Ľubko, Heda, Beňo, Ľudka, Mery a Vladko a na druhú skupinu, o ktorej ostatní
nemali skoro dve hodiny žiadnu správu – Čivrs, Emka a Elenka H. Čím vyššie,
tým bolo viac snehových polí, sem-tam nejaké stopy medveďa a náladu nám
dvíhala vysoko nad našimi hlavami týčiaca sa viditeľná veranda Štefáničky.
Prvé družstvo dorazilo relatívne v pohode, druzglo si po malom pive a hoci
Ďumbier sa lákavo usmieval, nebolo im všetko jedno. Posledný autobus (ak
nechceli ísť rovnakou cesto peši späť do Mýta odchádzal totiž z Trangošky o
pol štvrtej a to by pri výstupe a zostupe na Ďumbier nestíhali. Iniciatívy sa
chopila Ľudka, hovadsky inteligentnou vymoženosťou informačných technológii
zavolala do Mýta a dohodla odvoz z Trangošky osobnými autami. A tak šli –
štvorčlenné vrcholové družstvo (Heda, Beňo, Ľudka a Ľubko) – trasu hodinu a
štvrť zvládli za 40 minút. Stálo to za to. Nádherný výhľad, hore na skalách a
vrcholovom kríži vodorovná námraza, obrovské, do severných zrázov trčiace
preveje, Slnko a fotogenické mraky, kompletné Tatry ako na dlani, vrcholový
pohárik, proste eine kleine fantasion! Na vrchole sa odohrala dojímavá scéna,
keď trojica mobilistov v rovnakom smere a rovnakom rytme vyťukávala svoje
správy do éteru . Späť zbehli raz-dva, v chate sa zvítali so zbytkom
dorazivšej skupiny, ktorá už hojne nasávala a pojedala vlastné i chatové
zásoby. Okolo sa začala obšmietať parádna kočka (rozumej mačka), ktorej sa
páčil hlavne Beňo a Ľubko, ale fašírkou ju nakŕmila až Heda. Cesta dole
dolinou Trangoška bola tiež rýchla, šmykom po dlhých snehových poliach, okolo
Jaskyne mŕtvych netopierov. Elenka H. sa pri nej vyvalila ako široká, tak dlhá
na balvan a vyhlásila, že končí, umiera, aby sme jej vystrojili parádny
pohreb. Keď jej Ľubko vzal extrémne ťažký batoh ožila a veselo poskakovala po
kameňoch dole, s občasnou ponosou na bolestivý zadok. Pri príchode na
Trangošku sa počasie zmrvilo – zatiahlo sa a začalo mrholiť. Igor s autom
prišiel o pár minút, chlapi galantne pustili ženy prvé, a potom si Beňo užil
rozumu a zavolal Evičke Č., aby vzala jeho auto a prišla pre nás. Trvalo to
hodnú chvíľu, počas ktorej Ľubko v ľadovom vetre poriadne zmrzol, Evička Č.
totiž tvrdila, že nevie odblokovať blokovacie zariadenie a nevšimla si, že
Beňo má pod kolesami tehly, ktoré bránili rozjazdu. Nakoniec to dobre dopadlo,
Ešte lepšie to bolo pri návrate, pretože Evička Č. za výdatnej podpory
škrabača Igora pripravila výborné hovädzie na zelenine so zemiakmi, fajnšmekri
si dali ešte aj guľáš, Beňo si vymočil nohy v relaxačnom náleve, Ľubko sa celý
umyl na dvore, a potom sa zase pilo a dojedali zásoby. Chlapi ešte strhli
labilnú striešku pri kadibudke a boli by sa pustili i do niečoho väčšieho, ale
Evička Č. ich stihla zhaltovať. Ľudka potom zjednala silencium a udelila slovo
Šéfovi Ľubkovi, ktorý navrhol slavný návrat k tradícii a naplneniu dobrého
mena akcie, teda, aby budúce stretnutie sa uskutočnilo zase v Slovenskom raji.
Všeobecné hlasovanie tento návrh odobrilo. Neprešiel návrh, aby sa na akcie
nosilo len niekoľko druhov alkoholu. Alkoholici si presadili pestrú zmes a
prekvapenia, ktoré sú potom zárukou veselia. A veselie (podporené šampanským,
dvomi druhmi bieleho vína, pivom, hruškovicou, Demänovkou, čajom!, Fernetom)
vyvrcholilo okolo pol noci, kedy sa už postupne zase povytrácali unavení
turisti do svojich pelechov. Zase bol zaujímavý pohľad na manželskú dvojicu
Heda a Mery – po predchádzajúcej noci, kedy ležali spolu v strede postele, čo
by jedno telo a jedna duša, teraz sa Heda vlastnou priľnavosťou držala steny,
stred postele zíval prázdnotou a na druhej strane sa Mery zubami nechtami
zaťala do bočnej dosky. Zaľahol aj Ľubko a to sa mu stalo temer osudným,
pretože rozjarená Evička Č. a Ľudkou sa rozhodli, že mu dajú ako tiež
oslávencovi hobľa. Ľubko sa statočne bránil, metal sa v spacáku ako zrelá
kukla pred vyliahnutím, trpko zniesol aj niekoľko podrazáckych ťahov
spoluftákov Igora a Čivrsa, ale hobeľ sa úplne nevydaril. Noc bola zase
prešpikovaná neustálym Brownovým pohybom spolunocľažníkov z postele do
kadibudky a späť, a ráno o šiestej Čivrs pre zmenu nevaril čaj, ale pol hodinu
sa holil, púšťal vodu tenkým prúdom do plechového umývadla, čo vyvolávalo
perfektnú ilúziu hustého a vytrvalého dažďa, búšiaceho do strechy. Vstávanie
bolo pozvoľné, v noci mierne pršalo, ale ukazovalo sa Slnko. Raňajky v tráve
sa zvrhli na lukulské hody, Mary kade chodila, tade fotila, Ľubko hral s deťmi
a Čivrsom šach, potom matematici Čivrs s Igorom dostali za úlohu vypočítať
obsah strechy na šope, čo sa im aj po dlhšej dobe podarilo, a to vďaka
kalkulačke na mobile, pomocou ktorej počítali hodnoty Pytagorovej vety. V
pláne nebolo nič veľkého, ak pravda nepočítame hromadné odprevadenie Mary na
autobus do Blavy. Sprievodu, ktorý za užasnutých pohľadov miestnych tiahol
dedinou, sa naskytol strašidelný výhľad na hrebeň Nízkych Tatier, jasne
žiariaci do diaľky čerstvo napadaným snehom a občas zahalený hustými mrakmi.
Ľudka blahorečila nebesám, že sme na Ďumbier vyliezli už včera. Lebo dnes by
to bolo o hubu. Mary sa podarilo odviesť k autobusu, časť odprevaditeľov s ňou
čakala, aby sa uistila, že ozaj odcestuje, zvyšok v hriešnom kľude nedeľného
dopoludnia ešte navštívil zamknutý evanjelický kostol a vrátili sa do domu.
Tam už prebiehala najsmutnejšia časť všetkých trampiád – balenie a
upratovanie. Na záver sa ešte skonzumovali zvyšky guľášu a mäska, odohral sa
márny súboj s Evičkou Č., ktorá rezolútne odmietla finančný prejav
Rakúsko-uhorského vyrovnania, nalodenie na autá dopadlo podľa rozpisu a veľké
lúčenie sa našťastie obišlo bez srdcervúcich prejavov. Cesta všetkých
účastníkov dopadla dobre. Na záver tejto trampiády si Veľký šéf Ľubko dovoľuje
vysloviť hlboké uznanie Evičke Č. za organizáciu a starostlivosť o trampov,
čím sa jej zmazal neustále narastajúci trest za niekoľkoročnú neúčasť na
akcii. Zároveň sa menovaná zase zaraďuje do radu čakateľov na členstvo vo
FAS-e. Česť jej pamiatke!