Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)
25.- 26. 09. 1976
Posádka: 9 kusov – Jožo S. (Peťkov kolega – programátor), Peťko B. – organizátor, Laco M. (cvakáč), Eva Č., Gaba, Eva – dierovačka z KVT, Marika a Betka – operátorky z KVT a Mary.
Pozn. : bez Ľubka
25.09.1076
Ráno sme sa na stanici zišli deviati, hoci pôvodne nás malo byť až 15, hlavne vďaka nie príliš ideálnemu počasiu. V Poprade sa k nám pridal Igor a čo nevidieť sme sa ocitli na Hrebienku, odkiaľ sme si urobili rozcvičkovú túru na Skalnaté pleso – cez Malú Svišťovku, cez Šalviový prameň na Bielu vodu. Na Skalnatom sme sa posilnili rumančekovým čajíčkom a raňajkovali sme. Napriek silnejúcemu vetru sme sa vybrali ďalej, zanechajúc v observatóriu Mariku a Evu, ktoré tu mali s hvezdármi pozorovať hviezdy a iné javy s tým, že večer dôjdu za nami. Vestou cez Malú Svišťovku sa nič zvláštne neudialo, akurát, keď sme na jednom rázcestí čakali rozvalení v kosodrevine oneskorenú skupinku v zložení Jožo, Laco a Betka, tak títo sa hanbili k nám priblížiť, pretože sa domnievali, že sme skupinka Čechov, ktorí v kríkoch vykonávajú isté neodkladné záležitosti fyziologického charakteru. Keď konečne došlo k zlúčeniu oboch skupín, okamžite sa ukázala príčina ostychu v plnej nahote – resp. prázdnote fľaše čerešňovice, ktorej obsah cestou nemierne nadužívali. Pre ostatných ostalo len po jednom glgu. Nálada bola i napriek tomu dobrá. Betka – nový to člen trampskej družiny mala veľké problémy s otlakmi, ktoré sa nápadne ponášali na Gabine na Kráľovej holi, preto sa ku koncu cesty viezla na konskom záprahu a odvoz ukončila v družnom a dlhotrvajúcom kočišovom objatí. Z Bielej vody sme sa autobusom presunuli do Ždiaru, kde sme mali vďaka Peťkovi objednané ubytovanie. Po viacnásobnom blúdení a rôznych trapasoch sme konečne mali k dispozícii zopár dvoj- a trojposteľových izieb u jednej pani, s evidentne nepodstatným nedostatkom, že boli nevykúrené. Tak musela nastúpiť zahrievacia akcia v poradí Borovička, Rum, čaj. Marika a Eva z observatória nedošli, hviezdy alebo hvezdári ich museli hrozne uchvátiť, tak sme boli štyria na štyroch. Večer sme okrem pitia trávili hlučným rozhovorom v najmenšej izbe, ktorú naše telá vyhriali na znesiteľnú teplotu. Prvý sa pobral na odpočinok Laco, ale trikrát sa vrátil, vraj kvôli zime. Uhol si niečoho a znovu odišiel.
26.09.1076
Rysovalo sa nám ráno krásne počasie, a tak sme sa vybrali do Lysej Poľany. Službukonajúci colník nás odradil od prechodu na poľskú stranu, asi sa mu nechcelo nás kontrolovať, preto sme sa pobrali cez Bielovodskú dolinu na Poľský hrebeň, Sliezsky dom s cieľom v Tatranskej Polianke. Dolina, ktorou sme kráčali patrí k najdlhším v Tatrách a žijú v nej medvede. Naša štvorica – teda Jožo, Betka, Laco a ja sme šli poslední a asi 3x sme počuli hrozné zvuky. Po konzultácii s Majou, ktorá už raz počula jeleňa v ruji, som dospela k názoru, že to boli medvede. Ale my s Betkou sme boli presvedčené o tom už vtedy v hustom lese a veru nám nebolo všetko jedno. Nohy sa nám nejako samé roztriasli a behali ostošesť. Vydýchli sme si, keď sme sa dostali do skál, kde žijú už len skalné medvede, a tie vraj už vyhynuli. Cez skaly sme šli s Betkou samé, lebo sme napredovali veľmi pomalým (teda mojím) tempom a všetci nás obehli. Ale ozaj bolo krásne počasie a bolo sa načo dívať. Cestou sme míňali jeden úžasný kopec – Východnú Vysokú – na ktorý by sme raz mali vyliezť. Je to len asi hodina cesty z Poľského hrebeňa. Po dobytí Sliezskeho domu sme odišli s dlhým nosom, ani pohľadnice sme nekúpili, lebo mali inventúru. Trochu sme si oddýchli a klesali do podhoria. Znovu musím povedať, že cestou sa už nič zvláštne nestalo, až na to, že keď sme cestovali rýchlikom v 1. triede sme stáli na chodbe, pretože bolo hrozne plno a mäkké, lákavé kupé zívali prázdnotou. Za Margecanami, keď už sprievodca nechodil, šla som si dnu sadnúť. V kupé sedela staršia pani a starší pán. Slušne som pozdravila a sadla si. Pani ma akosi zle odhadla, neviem z čoho nadobudla dojem, že mi je zle od hladu (asi keď som sa odvážila ísť do jednotky) a silou mocou ma chcela nakŕmiť. Ten pán mi neustále vravel, aby som sa uvoľnila a pani to zaklincovala vetou, že vyzerám ako pred smrťou. Tak sme veselo došli domov. Aj sme si párkrát spomenuli na našich chlapov, ktorí s nasadením vlastných životov chránia náš spokojný spánok – Ľubko, Pito, Beňo, Sergej a Vaco.
Zapísala: Mary