október 2008
Začiatkom septembra som na pár dni vybehol na Muránsku planinu a odtiaľ aj na Donovaly, dozbierať nejaké Erébie a aspoň kútikom oka nakuknúť na Veľkú Fatru. Vyšiel som na Zvolen, bolo fajn počasie a veľkofatranský hrebeň sa valil predo mnou a vábil ma. Bohužiaľ povinnosti v škole vábenie premohli, ale intenzívne som cítil, že sa sem čoskoro vrátim. Plánoval som v rámci rozlúčky so sezónou, že cieľom bude práve hrebeň V. Fatry. Prvý pokus vo vrcholiacom babom lete nevyšiel. Už som to vzdával, keď sa Iľkovcom naprotiveň prirútila druhá etapa babieho leta. Mienil som vyraziť už v piatok, ale v rannej tme a zoči-voči vetru a zime na balkóne som zaváhal a ostal doma. Reku, zajtra sa uvidí. A uvidelo sa.
Sobota 25.10.2008
O pol piatej rezolútne vstávam a o hodinu vyrážam. Chladné a zahmlené ráno neveští žiadne jesenné radovánky. V Ružomberku stretávam niekoľko partií rovnako naladených bláznov. Presun autobusom na Staré Hory je už optimistickejší. A na Donovaloch už srdce zaplesá – modrá obloha, slnečno. Mojim smerom nejde nikto, nechávam si vetrovku, lebo do doliny sa Slnko ešte nedostalo a rázne mašírujem po zelenej značke cez Staré Hory do Tureckej. Potom žltá značka prudko odbočuje a smeruje hore zjazdovkou. Konečne sa dostávam do záberu slnečných lúčov, hneď mi je teplo na tele. A dušu rozohreje farebná mozaika okolitých lesov. Vetrovka ide dolu, a dnu Horalka a pár hltov vody. Fučím hore strmým svahom, hromžím, keď sa značka vinie nekonečnými serpentínami a radšej ju opúšťam a mierim kolmo nahor. Vychádzam pri spustnutej budove nedokončenej stanice lanovky, zdravím miestnu turistickú omladinu a užívam si kľud a pohodu na kóte Líška. Veď sa aj patrí doplniť stratené kalórie a tekutiny a vyrovnať sa so získanou nadmorskou výškou. Zo Starých Hôr som to zvládol o hodinu skôr. Za mnou sa týči majestátna Majerova skala a páči sa mi aj hrebeň predo mnou. Mierne stúpanie a klesanie, najprv na Krížnu (1574 m n. m.) – ďalšiu opachu na vrchole radšej ani neobzerám a poďho na najvýšší kopec Veľkej Fatry – Ostredok (1592 m).
Pohodový terén drží, mám pocit, že kráčam neporiadne skoseným obilným poľom. Prekvapuje ma, ako vysoko vystupujú listnaté stromy po úbočiach – buky a javory rastú skoro v 1400 metrovej nadmorskej výške. Je vidieť, že dostávajú poriadne do tela – teda do kmeňa a konárov, ale odolávajú a sú vítaným spetrením slamených úbočí s ostrovčekmi kosodreviny alebo skupinkami smrekov. Slnko pripeká ako uprostred leta, vetrík nesmelo ševelí v tráve. Je to nádhera, výhľad do diaľky je síce zastretý modrastým oparom, aj tak sa neviem vynadívať. V týchto končinách som bol len raz kedysi pred 30 rokmi. Za Suchým vrchom terén prudko klesá, cestička sa dostáva na severozápadnú stranu a vidieť, že v noci bolo tuho – niekde sú celé úseky zmrznutého blata, inde je roztopené a parádne sa na ňom kĺže. Ešteže sú okolo husté nízke smreky, ktoré vyobjímam s láskou a nádejou, že zbrzdia môj nie vždy vedomím kontrolovaný zostup. Cestu som si rozplánoval aj na základe internetového surfovania, viem, že by tu niekde mala byť útulňa pod Suchým, bývalá Martina. A naozaj, zhora vidím ostrozelenú plechovú strechu, ale hodnú chvíľu trvá, kým sa k nej doteperím. Vnútrajšok je doslova luxusný, poschodové postele, matrace, piecka, stôl, nachystané drevo, čisto, len zhodiť batoh a usalašiť sa. Odolávam, pretože chcem nocovať čo najďalej, aby som zajtra mal toho čo najmenej. A navyše je iba niečo po pol štvrtej, Slnko sa ešte stále naparuje, tak hybaj ďalej. Cestou stretávam skupinku rozveselených turistov, zjavne ovplyvnených nejakým produktom alkoholového kvasenia, pochybujem, že by ich takto excitovala krása okolitých vrchov. Predpokladám, že miera k salašu a v duchu si blahorečím, že som tam nezostal. Asi by sme sa nepohodli. Prefrčím cez Koniarky, ďalšia koliba má byť v sedle pod Kýškami. Je trochu ukrytá pod hrebeňom, ale zbadám ju hneď, ako vychádzam z lesa. Asi tristo metrov ďalej stojí stará maringotka, smerujú k nej dve postavy. Spúšťam sa k salašu, dvere sú otvorené a je prázdny. Ani náhodou nedosahuje komfort salaša pod Suchým. Jedna neúplná pričňa na šírku, jedna úzka a k stene nahnutá lavica, hlinená dlážka a piecka, ktorá veľa dôvery nevzbudzuje. Steny sú obité, takže dnu nefúka, strecha zažila aj lepšie časy, ale utešujem sa, že to bude bohate stačiť. Chvíľu sa kochám pohľadom na blízky vrchol Ploskej, Borišova, vnímam aj chatu pod Borišovom a ďalší salaš pod Ploskou. Pekný výhľad je aj do doliny s Vyšnou Revúcou. Slnko sa už pregúľalo na západnú stranu, pomaly klesá za smrečinu na kopci, tak sa pozviecham, preoblečiem do suchého a zbieram v okolí nejaké suché drevo. Do fľaše a čajníka prinášam vodu, chystám veci na podpal do pece, a naľahko s foťákom vychádzam do svahu Ploskej, zvečniť západ Slnka a oznámiť domov, že ešte žijem. Je ešte stále dosť vysoko a akosi stratilo fotogeničnosť. Vraciam sa späť, keď vidím, že z hrebeňa sa smerom k salašu spúšťa dvojica turistov, musím ich predsa privítať. Párik Čechov, či sa môžu zložiť. Prečo nie, bude veselšie. Pridávajú sa k zberu paliva, zapaľujeme drevo v piecke, a hoci spočiatku vychádza dym aj cez tie najjemnejšie špáry, raz-dva sa piecka rozhučí, naberie ťah a nedymí. Občas debatíme, chystáme si miesta na spanie, pripravujeme klasické večerné varenie. Vo vnútri sa zotmelo, preto si vynášam nádobíčko radšej von. Náhle s hurhajom a brechotom sa zo stráne valí ďalšia partia – štyria Češi a traja psy. Kapacita salaša je na hrane, ale ostávajú, že sa nejako potlačíme, prípadne že budú spať vonku v stane. Rozkladajú pred salašom oheň, rúbu drevo, sú tu ako doma. Vlastným telom chránim varič s čajníčkom a hrniec s cestovinami, lebo psíci sú nezbední. Ako bonus si po dobrej večeri doprajem plechovku piva, pri svetle čelovky lúštim sudoku a hoci je iba sedem hodín, je normálna tma, tak zaliezam do spacáku. Tuším, že noc bude hustá. Rosa, ktorá padla na plechovú strechu salaša je už v tuhej forme. V noci nemrznem, spím v pohode, je mi teplo, akurát ma niekoľkokrát budia dvaja Česi, ktorí si ustlali pred salašom a rozkladajú oheň, lebo im je zima. Práve dnes v noci sa mení čas, tak je noc ešte o hodinu dlhšia.
Nedeľa 26.10.2008
Niečo po siedmej už nevydržím, vyliezam zo spacáku a nechtiac budím aj ostatných. Uvarím si čaj, natriem rožky paštétou a kým nepanuje všeobecný raňajší chaos a zmätok, balím sa a štartujem. Okolo salaša je hmla, s viditeľnosťou tak na 20-30 m. Tráva je pocukrovaná srieňom, pofukuje vietor, na okamih sa ukazuje Slnko. Spáči spred salaša tvrdia, že ráno pozorovali červánky. Krucipísek, keby som tu bol sám, asi by som vyliezol nafotiť si tú parádu, takto som sa nechcel predierať, resp. nebodaj stúpať po spolunocľažníkoch. Je celkom čerstvo, kým som došiel s fľašou studenej vody od prameňa, zašlo mi za nechty. Prvé kroky v hmle viedli samozrejme zlým smerom – ocitám sa skoro pri maringotke – takže vľavo vbok a poďho hore. Aj keď to tak nevyzeralo, na Ploskú vedie slušný stupák. Odrazu ale zavial vietor a ako ochotný oponár vyťahuje oponu.
Objavuje sa modrá obloha, Slnko a prvé výhľady. Cez sedlo, kde som nocoval sa prelieva smotanovobiela hmla. Akoby na nízkotatranskej strane prekypel hrnec s mliekom. Fotím a vystupujem na Ploskú ako rak – pospiatky, aby mi nič neuniklo z nádherného ranného divadla. Teším sa na kopec v očakávaní ešte väčších prekvapení. Na vrchole už sedí jeden divák – na počudovanie Slovák – má miestenku do prvého radu, vrtí sa na batohu zo strany na stranu, akoby si nevedel vybrať, kam sa má najskôr dívať.
Je to niečo úchvatné. Inverzia je odmenou za vieru tam dole v hmle a šere, že po istej námahe bude krajšie a lepšie. Všade dookola sa vlní šľahačkový oceán. A z neho sa hrdo vypínajú naše najkrajšie hory – rozpoznávam Malú Fatru, aj s Rozsutcami a Veľkým Kriváňom, v diaľke na severe sa akoby od macochy chúli Babia hora, na dosah mám Veľký Choč, potom dlhokánsku reťaz Západných Tatier a Vysoké Tatry s Kriváňom. Ďalšia obrátka a dešifrujem kóty Nízkych Tatier, na juhu Poľana. Skoro polovica Slovenska defiluje predo mnou ako na dlani. Na vrchol medzitým vystupuje ďalšia partia, ako inak – Čechov. V utorok majú štátny sviatok, vzali si na pondelok dovolenku a majú štyri dni na túlačku po Slovensku. Prichytím sa pri myšlienke, že všetci tí obdivovatelia mi akosi na vrchole prekážajú, nie že by som si ho chcel prisvojiť, alebo im nedoprial tie dojmy, dokonca mám pocit, že ani ja tu nepatrím, snáď len ako nejaký nezúčastnený pozorovateľ, mimo svojho tela, aby som odosobnene vnímal prírodu vo svojej prapodstate, ktorá akoby mi vznikala práve pred očami, vrchy sa vynárajú z hlbín, všade len lesy, planiny, kopce, nevidím žiadnu stopu po ľuďom – cestu, stavbu – proste príroda v stave zrodu a ja pri tom. Zasnená nálada ma neopúšťa, ani keď opúšťam Ploskú a klesám do sedla pred Čiernym kameňom. Smerovník hlási, že na chatu Smrekovica to sú dve aj pol hodiny, ukľudňujem sa, budem mať značnú časovú rezervu. Pocity voľnosti, nekonečných výhľadov sa bleskovo strácajú. Na niekoľkých metroch prechádzam z teplého leta do sychravej jesene. Vnáram sa do tmavého zahmleného lesa, chodník vedie kľukato, poskakuje po balvanoch, obchádza vývraty, je zľadovatený, šmýka sa. V tejto časti je asi najväčšia koncentrácia prameňov vo Veľkej Fatre, každú chvíľu prekračujem nejaký potôčik alebo aspoň stružku. Vápencové vrstvy sú tu iste riadne dolámané. Je to ináč celkom príjemné spestrenie putovania. Vychádzam z lesa, ale idem stále v hmle, hoci registrujem, že je to akiste rozľahlá poľana, veď sa volá Grúň. Potom znovu lesom, vyplaší ma vedľa chodníka pohodený batoh, ale dole vo svahu stojí chlapík s nastaveným foťákom na statíve, ktorým fotí nejaké drevné huby na strome. Na okamih ma skontroluje Slnko, ako sa mi darí. Hútam, že mohlo by byť aj lepšie, pretože som v Južnom Rakytovskom sedle a nadomnou sa týči rozložitá pyramída Rakytova (1567 m) a nový smerovník hlási, že do cieľa mojej cesty je to vyše troch hodín. Takýmto podrazom vyrazený dych sa mi však rýchle vracia, porazenecké plán na ústup do Nižnej Revúcej zamietam, no bude to fuška. Dopĺňam vodu a začínam stúpať. Chodník prechádza zúženinou medzi dvomi skaliskami, pod jedným je vybudovaný bivak, ktorý by v prípade nepohody dobre poslúžil. Potom sa mi zdá, akoby sa chodník zľakol strminy a začína kopec obchádzať. Akoby ma chcel obalamutiť, po niekoľkých metroch sa napriamuje. Samozrejme smerom hore. Blatom pomezi kosodrevinu sa dostávam na vrchol. Je na ňom, ako sa na správny slovenský kopec patrí, kríž a hromada – českých turistov. Je tak teplo, že vyzliekam aj tričko a znovu aj s foťákom sa krútim okolo svojej osi, aby som zachytil všetkú tú nádheru. Na môj vkus je na vrchole rušno, a hoci som tu chcel pôvodne niečo pojesť, radšej odchádzam. Dole riadnym zrázom neustále naberám na rýchlosti a len tesne míňam ďalších Čechov. Veru paličky by sa zišli. Zastavujem sa až v Severnom Rakytovskom sedle ma malom skalnatom hrebienku a tu dávam relaxačnú dvadsaťminútovku. Pred sebou vidím Skalnú alpu a masív Smrekovice, je to blízko, len natiahnuť ruku. Ako zvyčajne, zdanie klame. Po zostupe stihnem úspešne zísť zo zelenej značky. Idem síce evidentne po chodníku, ale už značne zarastenom, šmýka sa mi, neskôr sa chodník stráca po záľahou lístia, nachádzam ho len s vypätím síl, štve ma, že postupne prudko klesá. Nahlas nadávam a určite plaším všetkých medveďov až po Ružomberok. Srd síce nie je ten správny pomocník pri riešení problémov, ale zrýchlenie, ktoré som nadobudol ma znovu vracia na stratenú cestičku, z ktorej som nechtiac zliezol a šliapal asi po starej značke. Na Skalnú alpu vedie znovu riadna strmina, ale je tu aj pekný traverz, ktorý mi je podstatne milší. V sedle si sadám na odpočívadlo pod drevenou konštrukciou a dávam výdatný nedeľný obed – tavený syr so slanými krekrami. Slnko síce hreje, ale fúka chladný vietor. Neprekáža mi to, kým som zahriaty po pochode, paralelne dolúskavam sudoku a teším sa, že mám dostatok času na spustenie sa do doliny. Akoby som nevedel, že vtedy skoro zákonite nastupuje pani náhoda. A nenechá na seba čakať ani dnes. Od chaty Smrekovica temer trištvrte hodiny blúdim po rozbahnenom rúbanisku, kým nachádzam správnu cestu dole dolinou Matejkovského potoka. Šliapem osem kilometrov dušu ubíjajúcim tempom kilometer za 11 až 12 minút, dolina je úzka, chladná, po svahoch sa ešte kĺže Slnko, ale nehreje. Na začiatku obce Podsuchá sa prezliekam do cestovného, prezúvam ponožky a počítam otlaky z asfaltu, pod zastávkou zamierim do krčmy. Dnu je príjemne teplo, jedno pivo, siestička, ale o chvíľu odchádza autobus do Ružomberku. Na stanici si dávam ešte jedno pivo, sumarizujem pocity, rýchlik mešká, ale už ma nič nerozhádže. Večerná stanica v Košiciach je plná študentov, na chvíľu sa cítim ako oni, realita je prozaickejšia, no tie dva dni v horách všednosť „brutálne“ porážajú. Dúfam, že na dosť dlho.
