19.06. – piatok
Pôvodne som mal vybehnúť na dva dni na Oravu, potreboval som nejaký materiál Erebia medusa na DNA analýzu. Krvopotne som vypátral spoje, ktorými som sa chcel presúvať z lokality na lokalitu, na minúty ich skombinoval, ale keďže som mal auto v servise a vybrať som ho mohol až vo štvrtok, program sa mi totálne zrútil. Od soboty na celý týždeň hlásili mrcha počasie, tak som si povedal, že oficiálne otvorím horskú sezónu tam, kde je mi najlepšie – v Beliankach. Vstávalo sa mi obstojne, vidina krásneho dňa prehlušila lenivosť. Vo vlaku do Popradu som mal fajn miestečko, v Margecanoch pristúpili dve mladé slečny a jedna staršia pani. Z ich rozhovoru som nechtiac vyrozumel, že cestujú komusi na promóciu do Žiliny. Sedeli oproti mne, krátke sukničky, blýskavé pančuchy, navoňané až hrúza. Prostredná si vybrala časopis, prehodila nôžku cez nôžky a ouha. Mala také tie „samodržiace“ pančuchy a spod sukničky vykúkol ich horný nezbedný hnedý čipkovaný pásik. Nedalo sa nehodiť očkom, ale inak som slušne čítal noviny. Po chvíli si neposlušnú pančuchu všimla spolusediaca, ktorá akože nenápadne upozorňovala vlastníčku out-fitového defektu na problém. Šuškali si, gestikulovali, poškuľovali, či som „v obraze“. Nešťastníčka zjavne podcenila tuhosť gumičiek, prípadne hrúbku stehna, resp. neodhadla pomer dĺžky pančuchy a krátkosti sukničky. Nakoniec sa vynašla – vyzliekla si sako a prehodila cez nohy. Až sa vagón zatriasol, ako jej odľahlo. Jáj, ale nie o tom som chcel. Len dokončím – keď som vystupoval v Poprade, poprial som im príjemnú cestu a krásny deň a s úsmevom skĺzol pohľadom na inkriminované miesto. Ľahký rumenec na tvári potvrdil, že každý vieme svoje.
V Poprade som mal nepríjemnú, až jeden aj polhodinovú pauzu. Počasie nič moc, zamračené, ale teplo. Lúštil som si Sudoku, autobus meškal 15 minút, čakali naň okrem iných aj dve skupiny detí na školskom výlete. Do Ždiaru som dorazil až pred pol jedenástou, čo je teda nástupný čas na túru pre totálne salónnych turistov. Pri nástupe do Monkovej doliny som zaplatil 1 euro vstupné a na chvíľu hodil reč s predavačom lístkov. Keď sa dozvedel, že tam robím výskum hmyzu, tak sa začal ospravedlňovať a chcel mi vrátiť peniaze. V doline bolo chladno a mokro po krátkom rannom daždi, intenzívne rozvoniavali listy deväťsilu. Skoro som sa rozbehol, aby som na kopci mal viac času na fotenie. Minule ma tu stihla hustá hmla, takže teraz som si odkrýval pamäťové stopy spred pätnástich rokov. Keď som vyliezol z lesa, vyjasnilo sa a Slnko začalo páliť. Tieklo zo mňa ako z prasaťa a sily ubúdali. Tešil ma pohľad dookola – všade to rašilo, pučalo a kvitlo, jar v plnom prúde, skratka prechádzka rajskou záhradou. Akurát chýbala nejaká Eva. Každú chvíľu som zastával, jednak, aby som sa nadýchol, jednak, aby som priložil hľadáčik foťáku k oku. V horných partiách pod Širokým sedlom sa ešte váľali kopy snehu, okolo nich kvitli lány prvosienok. V Širokom sedle aj poniklece biele, veternice narcisokveté, alpínske zvončeky, všivce, hedysarum, klinčeky ľadovcové a kadečo iné. Poprosil som jedného Nemca, aby ma odfotil so Žiarskou vidlou v pozadí. A šliapal som ďalej do Vyšného kopského sedla. Z doliny zavial riadny fučiak, za sedlom som spozoroval kamzíka, bol dosť ďaleko, ale teleobjektív ho priblížil na rozpoznateľnú vzdialenosť. Navnadilo ma aj zopár exemplárov Erebia pandrose. V Kopskom sedle som si dal konečne pauzu. Aj sa mi žiadalo tekutín, aj niečo hutné do žalúdka. Vyliezol som nad sutiny, ktoré sú za Slnka bohaté na rôzne Erebie a pustil sa do hodovania. Skupina Poliakov idúca do Zadných Meďodolov si ma všimla na svahu a hrozne ich zaujalo, čo to tam vystrájam. Každú chvíľu sa zastavovali, pokukovali nahor, tak som im zamával sieťkou a zdá sa, že pochopili. Naďalej fúkal silný a chladný vietor, ale videl som, že mraky putujú preč a vykukne Slnko. Tak som jedol a čakal.
Slnko predsa vyšlo, odchytil som ešte zopár E. pandrose a začal sa spúšťať nadol. Od Bieleho plesa v smere na hrebeň Belianok boli nádherné dramatické pohľady s tmavosivými mrakmi, ktoré signalizovali búrku. Mal som v pláne zbehnúť svojou skratkou okolo chaty Pokrivník do doliny Kežmarskej bielej vody. Na chodníku som odchytával ešte aj niekoľko Pieris bryoniae, a neskôr som natrafil na roj múch, ktorý vzlietol z obrovskej kopy tmavomodrého trusu. Odkiaľ doboha teraz ten medveď vyhrabal čučoriedky, hútal som, kým som nedorazil na miesto odbočky. Ale odbočka nikde, hoci tu vždy bola vyšliapaná cestička. Šiel som ďalej a tam sa ma zmocnila hrôza. Naširoko-naďaleko bolo vidieť ako sa spod svahov Bujačieho a Košiarov zrútila obrovská lavína. Stovky stromov buď povytŕhané aj s koreňmi, alebo akoby odseknuté tak meter nad zemou, niektoré kmene odvetvené, zemina zhrnutá. A všetko, čo lavína stiahla so sebou bolo v gigantickom chaose naváľané pod chodníkom, v smere ku chate Pokrivník. Tušil som zradu, ale predsa som sa vrátil a odbočil na mieste, kde pôvodne chodník odbočoval. Že som sa radšej nepustil na chatu Plesnivec, ja pako. Tak som si nadával, keď som vliezol do čela lavínového nánosu, dokonca sa tu udržala asi dvoj-troj metrová pokrývka z tuhého snehu. V kraťasoch prechádzať pováľanými smrekmi a kosodrevinou je ako pobiť sa s húfom divých mačiek. Na krátkom úseku som objavil torzo chodníka, po ktorom v tomto roku určite nikto nešiel, a aby toho nebolo málo, znova som natrafil na celkom čerstvé medvedie exkrementy, ale už som nenašiel chuť, ani odvahu vrátiť sa. Tvrdohlavo som preliezal, podliezal, obchádzal, preskakoval, lámal konáre, spieval si, pískal a nadával. Mal som aspoň istotu že idem dobre, len som netušil, ako dlho mi to potrvá. Našťastie časová rezerva tu bola a nakoniec aj poľana nad chatou. To som už začul hukot motorových píl a sily mi vliala i ľadová voda z potoka pri chate, kde som sa osviežoval po tomto otrasnom zážitku. Pováľané boli stromy aj na padáku ku modrej značke, a potom tam bola obchádzka, lebo cestičku celkom rozryli ťažké mechanizmy. Už som nefotil, sieťku odložil a trmácal sa dolu. Na zastávke na Bielych vodách som si ľahol na lavičku, lebo som z tej preliezačky cítil chrbát. Autobus zase meškal a v hube mi vyrástla minisahara. Keď sme zo Smokovca odbočili smerom na Poprad mesto bolo zaliate Slnkom. Hodil som rozlúčkový pohľad dozadu a zmeravel som. Tatry zmizli! Zahalila ich jednoliata sivá opona dažďa. Pekne sa teda so mnou rozlúčili.
Na stanici v Poprade som bez rozmýšľania vpadol do prvej krčmy – skanzenu to socialistického pohostinstva. Skvel sa na nej nápis, že štvrtá cenová skupina, špinavé okná, rozbité dvere, tri hracie automaty okupovalo šesť podnapitých Rómov, komunikatívna krčmárka, ktorú zarazila moja objednávka, že veľké pivo a veľkú kofolu. Splynul som s anonymným davom najnižšieho levelu, nasával vôňu cigaretového dymu, ktorý neznášam, ignoroval opileckú vravu a cinkot mincí nádeje, ľadové pivo driapalo suché hrdlo. Nemyslel som, zmocnila sa ma apatia bezmocných a bol som spokojný. Nič som nehral, na nič som sa nehral, nik som mnou nehral, bol som tu sám, ukojil si základný pud a bolo to. Aké jednoduché, vábivé, mámivé…
Rýchlik prišiel načas, blondínka s debilizátorom na ušiach si v kupé vyzula topánky, vyložila nohy na sedadlo, a pri čítaní knihy rytmicky krútila hlavou. Čakal som, že si ju odtočí, ale nestalo sa. V Košiciach som vystúpil a nemal chuť na nič. Bol som plný. Tekutín a zážitkov.
